– pripravil: o. Marcel Gajdoš, predseda liturgickej komisie –
Vaša otázka patrí medzi tie, na ktoré je možné odpovedať rôznymi spôsobmi, dokonca protikladnými. Nech Vás to neprekvapuje. Ak napríklad predložíte určité medicínske problémy na vyjadrenie viacerým lekárom, naozaj naslovovzatým odborníkom, na väčšinu z nich odpovedia viac-menej rovnako, ale na niektoré odpovedia odlišne, možno aj protirečivo. Ani v oblasti teológie, obzvlášť duchovného života, nejestvuje na úplne všetko absolútne jediná možná odpoveď. Na kľúčové veci áno, avšak na niektoré špecifické nie. O to viac, že máme dočinenia s ľuďmi, teda s bytosťami, z ktorých každá má vlastnú telesnú, duševnú i duchovnú výbavu, výchovu, skúsenosti, vek, postavenie, stupeň viery a mnoho ďalších charakteristík. Niekedy dokonca odpoveď na tú istú otázku z úst toho istého duchovného otca môže byť pri jednom človeku taká, pri ďalšom iná, no vždy správna a rozumná. Nepochybne teda jestvujú kňazi, ktorí by Vám odvetili, že bez vlastnej viny ste o slávení božskej liturgie nevedeli s dostatočným časovým predstihom, takže Vás daný právny predpis výnimočne nezaväzuje, preto pokojne máte ísť na sväté prijímanie. Ja osobne však považujem takýto prístup za ústretový, vnímavý a v istom zmysle pochopiteľný, no zároveň príliš povrchný, ba dokonca laxný, preto Vám predložím aj celkom iné stanovisko, také, o ktorom som hlboko presvedčený, že je správnejšie a za ktorým si pevne stojím.
Určite poznáte výrok: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.“ Bezpochyby sa netýka výlučne vojenského výcviku. Vyjadruje všeobecnejšiu pravdu, že na veľké veci sa treba svedomito pripraviť, len vtedy ich môžeme dobre zvládnuť.
Táto skutočnosť veľmi úzko súvisí s Vašou otázku. Prečo totiž cirkev ustanovila eucharistický pôst? Azda jedenie je čosi hriešne, čo samo osebe, svojou podstatou, protirečí prijatiu Eucharistie? Rozhodne nie! Ide o celkom iné dôvody. Eucharistia je mimoriadne veľká vec, nezdráham sa tvrdiť, že najvznešenejšia na celej zemi, veď ide o skutočné telo a opravdivú krv vteleného Boha. Bola nám daná preto, aby nám slúžila na duchovný úžitok. Treba si však uvedomiť, že za určitých okolností nám môže ublížiť. Nie nadarmo píše svätý apoštol Pavol: „Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánovu čašu nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z tej čaše. Lebo kto je a pije nehodne, nerozoznávajúc Pánovo telo, ten si je a pije odsúdenie. Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú“ (1 Kor 12, 27 – 30). Ak teda máme prijať Eucharistiu na duchovný úžitok, nie na odsúdenie alebo na chorobu či smrť, je nevyhnutné dobre sa na jej prijatie pripraviť, skúmať samého seba. A to je hlavný zmysel eucharistického pôstu: primať človeka k tomu, aby si najmenej hodinu pred prijatím Eucharistie začal naozaj intenzívne uvedomovať, čo sa udeje, aby mal k dispozícii aspoň jednu hodinu na sústredené skúmanie samého seba a aby sa aspoň hodinovou askézou na jej prijatie disponoval.
Ak zvážite tieto skutočnosti, som presvedčený, že dospejete k rovnakému záveru ako ja: v prípade, aký popisujete, je najlepšou cestou na danej božskej liturgii Eucharistiu neprijať, radšej sa sústrediť na získanie iných duchovných darov, ktoré nám cez ňu prichádzajú, najmä na Kristovu prítomnosť v kňazovi či biskupovi, v spoločenstve veriacich a v Božom slove, inokedy možno menej vnímanú a oceňovanú.
Celkom samostatným problémom je otázka účasti na druhej božskej liturgii v ten istý deň. Kódex kánonov východných cirkví, na rozdiel od Kódexu kánonického práva latinskej cirkvi, sa k tejto záležitosti vôbec nevyjadruje. Možných odpovedí na otázku prečo, je niekoľko. Osobne som presvedčený, že preto, lebo vôbec nepočíta s možnosťou, že by sa východný kresťan v jeden deň zúčastnil dvoch božských liturgií. Okrem iného preto, lebo táto bohoslužba má predstavovať v živote veriaceho človeka suverénny vrchol daného dňa, a skutočné vrcholy nemôžu byť dva. Pokiaľ však ide o problematiku prijatia Eucharistie na takejto liturgii, pri prípadnej účasti na nej by platilo to isté, čo sme napísali vo vzťahu k prvej.