Majú zvieratá dušu, resp. či po smrti normálne zomierajú alebo niekam ,,putujú“, resp. ich duša niekam smeruje, podobne ako ľudská?

(Odpoveď pripravil o. Marko Rozkoš)

Každá otázka, ktorá smeruje k lepšiemu pochopeniu hodnoty života má svoj význam a môže byť pre človeka príležitosťou pre vlastné sebazhodnotenie. Dnes nie je zriedkavosťou počuť z úst viacerých ľudí názory na potrebu zachovania dôstojnosti a slobody zvierat, ktoré je treba chrániť a starať sa o ne podobne ako o človeka. Odôvodňujú sa tým, že tak ako človek aj zviera má svoju dušu a teda má právo na všetky náležitosti života vrátane jeho predĺženia i po smrti. Tak sa zvykne hovoriť, že aj zvieratá majú svoje nebo kam putujú ich zvieracie duše.

Takýto názor na jednej strane neúmerne nadhodnocuje kvalitu života zvieraťa a na strane druhej tým degraduje výnimočnosť a originalitu ľudského života. Áno, aj zviera má dušu tak ako všetko čo žije má svoj vlastný princíp života, ktorý voláme duša. Tu je dôležité povedať, že je obrovský rozdiel medzi kvalitou tohto princípu života u rastliny či zvieraťa a u človeka. Žiadne zviera nie je schopné uvedomiť si seba samého, nie je schopné rozpoznať morálnu kvalitu svojho konania, ani nemá túžbu po niečom čo je nad rámec jeho prirodzených daností. Lastovička nikdy nepostaví bocianie hniezdo ani veverička nezvládne stavbu bobrej hrádze. Zviera sa bude cítiť dobre iba vo svojom prirodzenom prostredí a neocení umelé prostredie ani keby bolo zo zlata. U človeka je to celkom iné. Jeho duša neustále túži po sebazdokonalení, a to po všetkých stránkach. Variť vždy chutnejšie, bývať vždy pohodlnejšie, obliekať sa vždy krajšie, ale i milovať vždy viac a žiť dlho, ba i po smrti. I preto je pre človeka primeraná túžba po živote bez konca v uspokojení zo stavu dokonalosti v nebi, zatiaľ čo zvieratá nič také nepotrebujú. Ak by sme im prisudzovali nebo a večný život dávali by sme im čosi čo oni nevedia spracovať a tak radšej sa snažme zachovať poriadok sveta tak ako je nám daný; zvieratám svet a človeku nebo.