Zásadou je nežiť v stave trvalého hriechu, lebo potom naše spovedanie, nie je vôbec sv. spoveďou, nakoľko tam chýba jedna z dôležitých súčasti sviatosti zmierenia – a tou je vnútorné rozhodnutie zmeniť svoj život /teda predsavzatie/. Ak sa teda spovedám s tým, že naďalej chcem žiť s nezákonitým mužom /ženou /, či už v civilnom zväzku, či vo voľnom spolužití /druh a družka/ bez sviatostného manželstva, vždy chcem zostať v stave hriechu a tento sa nedá spoveďou odpustiť, lebo spoveď odpúšťa hriechy a nie status, v ktorom chceme dobrovoľne zotrvať. “Kto by však hrešil proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí” /Lk12,10/ – povedal to Ježiš aj v zmysle nekajúceho zotrvávania v hriechu. Preto aj keby takto spovedajúci sa človek vyznal v spovedi hriechy, ale nepriznal by trvalý stav hriechu, v ktorom chce zotrvávať, jeho spoveď nie je platná, hoci mu kňaz “omylom” dá rozhrešenie. Pre platnosť sv. spovede sa vždy vyžaduje tých známych päť podmienok: 1.spytovanie svedomia, 2.ľútosť nad hriechmi, 3.predsavzatie nehrešiť, 4.úplné, úprimné a zrozumiteľné vyznanie hriechov pred kňazom, 5.splnenie pokánia daného kňazom vo svätej spovedi. Od týchto podmienok nemôže nik oslobodiť, lebo patria podstatne k svätej spovedi a tak aj “hľadanie” možnosti ako zotrvávať v stave hriechu a zároveň si platne vykonať sv. spoveď je nelogické. To nie žeby kňazi nechceli, ale je to úplne v kontradikcií s úprimnou kajúcnosťou. Veľmi jednoducho povedané, je to tak, ako by som niekoho prosil: odpusť mi, že som ťa udrel, ale pokojne by som ho bil bez prestania ďalej.
-Teda, odpusť mi Bože, že žijem mimo tvoj zákon, ale aj tak neprestanem žiť takto bez ohľadu na Tvoj zákon ďalej. Aký zmysel by mohla mať takto chápaná sviatosť pokánia?
+Milan.