1. Zaujímalo by ma, ako má človek bojovať s urieknutím, keď sa ľuďom „stáva z oči“. Je pre mňa zvláštne, že dnes každý druhy človek mi povie, že si robia doma uhlíkovú vodu, lebo im je zle, nosia šnúrky, o ktorých vedia, že keď človek začne veriť uhlíkom, šnúrkam, talizmanom, stáva sa otrokom diabla. On nič nikdy nedáva zadarmo, vždy si pýta daň, náš pokoj, našu dušu. Človek začne žiť v strachu, že pôjde niekam do spoločnosti a už mu je zle Ako tým ľuďom vysvetliť, aby sa toho vnútorne zriekli, aby sa z tých dedičných pút vyslobodili, aby k tomu nelipli, ale vyznali, že Ježiš Kristus je jediným Bohom a zlý duch nemá nad ich životom žiadnu moc. 2. Chcem sa opýtať, či osoba, ktorá robí „z oči“, verí tomu, a či môže chodiť na sväté prijímanie. Ja to neznášam, ak to robí, a aj napriek môjmu zákazu, že si neželám, aby to vykonávala mojim deťom i ostatným, to vykonáva. A pritom sa tvári ako svätica.

(Poznámka fd: Dosť ťažko zrozumiteľný text! (Odpoveď pripravil o. Ľubomír Petričko)

Urieknutia, či vplyv mágie majú natoľko vplyv na človeka, nakoľko človek tomu verí, alebo nakoľko sa človek otvára tomu strachmi alebo myšlienkami. Strach je akýsi koridor zlých duchov, cez ktorý majú k nám prístup. Preto sám strach z ľudí môže byt oveľa nebezpečnejší pre náš duchovný život než sama vonkajšia realita.

My sme nešťastní, lebo si myslíme, že na nás ide nešťastie z ľudí, a na nás ide zlo z MYŠLIENOK o ľuďoch. Lebo už sama myšlienka vplýva na stav mojej duše, na stav, ktorý môže byť aj večný. My trpíme nie od zla ľudí, ale od nášho zla VOČI ľudom, lebo duša trpí len od ducha, ktorý ju mučí, a my si myslime, že trpíme od situácie. Duša trpí od ducha protestu, od ducha nelásky, od ducha strachu, od ducha urazenosti, od duchov, ktorých pustila, na čas, do seba.

Prečo o tom hovorím? Zo skúsenosti exorcistu môžem povedať, že démoni máju taký trik na človeka. Začnú mu poukazovať na zlo okolo neho, na zlo vo vzťahoch, v okolnostiach, aby človek nevidel zlo vo svojej duši. Preto pri duchovných rozhovoroch hovorím ľudom, aby sa začali báť viac zla v sebe, a nie zla okolo nás. Napríklad zlo vo vzťahoch voči nám, nie je také strašné, ako zlo v duši, urazenie sa, duch nepriazne, duch hnevu. My si neuvedomujeme, že duch hnevu, je mojim väčším nepriateľom, než človek, ktorý ma urazil. My naopak, pokladáme človeka za väčšieho nepriateľa. Nám treba myslieť i na večnosť, na ktorú ja nezoberiem zlo vonkajšie, ale zlo vnútorné čiže ducha hnevu, ktorý sedí v mojej duši, ktorého dokonca ospravedlňujem vo svojej duši cez moju „logickú spravodlivosť“, alebo moju čestnosť – ja sa čestne urážam, ja spravodlivo sa urážam, a človek nemysli na to, že vo večnosti bude potom  „čestným“ a „spravodlivým“ služobníkom temných síl.

Božie slovo o prekliatom figovníku hovorí: „Keď na druhý deň z Betánie odchádzali, pocítil hlad. Zďaleka zazrel figovník s lístím. Išiel k nemu, či na ňom niečo nenájde. Ale keď k nemu prišiel, nenašiel nič, iba lístie; nebol totiž čas fíg. I povedal mu: Nech z teba už nikdy nik neje ovocie! A jeho učeníci to počuli“ (Mk 11, 12 – 14).

Tým figovníkom je človek. Lístie sú myšlienky. Neplodné slová. My myšlienkou už môžeme byt prekliati sami v sebe, v duši, cez myšlienky diabla. Kto prijal myšlienku diabla, prijal myšlienku i myšlienkou aj ducha toho, ktorý je prekliaty sám v sebe, čiže diabla. Napríklad myšlienky nenávisti, hnevu na blížneho, myšlienky neprajnosti, myšlienky urazenosti… to sú diablove myšlienky. Potom ten, kto prijíma jeho slovo, je prekliaty sám, lebo diabol je prekliaty. Nemusíme ani čakať na to, že nás niekto uriekne. Preto naši najväčší nepriatelia sedia v našich hlavách, nie v susedoch, čí svokrách, kolegoch atď. Áno, zlo priťahuje zlo. Ak je zlo v mojich myšlienkach, nemôžem čakať dobro okolo seba. Ak mám dobrotu v myšlienkach, tá dobrá myšlienka je tým anjelom pokoja, ktorý ma chráni aj pred vonkajším zlom. Svetlá myšlienka svieti, dáva Kristovo svetlo aj očiam aj ústam a chráni ma aj pred vplyvom temných síl. Odráža od duše  i tela negatív, ktorý by išiel od vplyvu mágie. Jedným slovom – pred porobením a mágiou – nás chráni dobrota srdca.

Na otázku či osoba, ktorá robí „z oči,“ či verí tomu, a či môže chodiť na sväté prijímanie, vladyka Milan odpovedá:

Osoba, ktorá koná vedome, úmyselne, či želá niekomu zlo a ide na prijímanie Eucharistie v chráme, tak duch zla jej nedá prijať nebeského Ducha v duši. Tak, ako nám, napríklad, urazenosť nedovoľuje myslieť na Boha a na lásku, tak duch zla v duši nemôže prijať Božieho Ducha. Ako voda nemôže prijať oheň (hoc by aj chcela), lebo to sú dva rôzne prirodzenosti, ktoré nemôžu byť spolu. Tak ako cestujúcemu fajčiarovi je ťažko v nefajčiarskom vozni vo vlaku. To mu je cudzie, neprirodzené, tam sa dve prírody bijú navzájom. Toto sa deje v duši, ak prijímame Eucharistiu, so zlom v duši. Prišiel si ma mučiť? (Mt 8, 29). Veď Pán Ježiš predsa nemučil démona, ale láska a dobrota i pokoj, ktorý z Ježiša vychádzal. Vidíme, že i nás samých ešte mučí pokoj bez kompjutera, ticho v izbe, ticho bez televízora, čo môže mať tiež nedobrý dopad na našu večnosť.

Pravdu hovorí, sv. Izák Sýrsky, že ľudia v pekle sú trestaní bičom lásky. I sám pokoj a ticho v izbe je už bič, ak mám rád nepokoj, krik, hádky a hluk. Láska Boha bude bičom, mukou, ak som v živote mal rád nenávisť a zlobu. Preto Evanjelium nás volá k ustavičnému pokániu (okrem sviatostnej spovede!): Bože buď milostivý mne hriešnemu, alebo k Ježišovej modlitbe, k modlitbám k Bohorodičke. Tieto modlitby už očisťujú dušu, dávajú svadobný odev duši, dobrú krv duši. Ako fyzické telo má krv, tak aj duša má duchovnú krv; krvou duše je duch duše. Myšlienky, duch myšlienok sú krvou duše. Môžem mať dobrú krv v duši dobrého, čiže Božieho Ducha, alebo krv diabla v duši, ak vedome púšťame do seba zlo. Chrániť sa zla v myšlienkach ustavičnou modlitbou pokánia alebo ďakovania Bohu. Človek, ktorý ďakuje Bohu, už nosí Boha v sebe, už má Boha v duši, už krvou jeho duše je sám Svätý Duch.