| Odpoveď pripravil o. Marko Rozkoš. |
| Osoba kňaza je vybratá Ježišom Kristom a povolaná k špeciálnemu typu života v službe šíriť v ľudskom prostredí hodnoty dobra Božieho kráľovstva. Kňaz toto povolanie nemá len pre seba ale v prvom rade pre druhých, aby tak službou druhým aj sám mohol realizovať svoju ľudskosť. To je základným dôvodom pre to, aby sa jeho špecifickosť povolania premietla v celom jeho duchovnom i ľudskom rozmere. |
| Na druhej strane kňaz je povolaný byť kvasom, ktorý tým, že je súčasťou múky, môže ju zmeniť na chutné cesto (por. Mt 13,33). |
| Teda jeho špecifickosť nemá byť formou nadraďovania sa nad ostatných, akoby kňaz do spoločnosti nepatril, no zároveň má byť viditeľný jeho status v špecifickej službe pre ľudí. Súlad medzi týmito dvomi mantinelmi načrtáva systém usporiadania noriem života zasvätenej osoby v spoločenstve cirkvi, známy ako Kódex kánonov východných cirkví (CCEO), ktorý sa tejto téme venuje v troch kánonoch. V kánone 385, § 1 je kňazská služba v zmysle kvasu spoločnosti vyjadrená zreteľne: „Naplnení duchom Kristovej chudoby sa klerici majú jednoduchosťou života snažiť byť pred svetom svedkami nebeských dobier a časné majetky používať s pravým duchovným rozlišovaním; avšak dobrá, ktoré si nadobudnú z dôvodu vykonávania cirkevného úradu, služby alebo úlohy, po zabezpečení svojho primeraného materiálneho zabezpečenia a plnenia povinností vlastného stavu, majú venovať a použiť na diela apoštolátu alebo lásky.“ Kódex sa venuje i téme rodinného života klerikov, ako zasvätených osôb: „Vo vedení rodinného života, a tiež výchove detí, ženatí klerici majú dávať žiarivý príklad ostatným veriacim v Krista.“ (Kánon 375) Kódex tiež myslí aj na vonkajší prejav osoby kňaza-klerika v kánone 387: „Čo sa týka oblečenia klerikov má sa zachovávať partikulárne právo.“ Aj keď sa v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku sa partikulárne právo ešte tvorí, určite bude v otázke oblečenia kňazov-klerikov zohľadňovať normy vyjadrené vo všeobecných cirkevných smerniciach. Na celocirkevnej úrovni spresňuje vyššie spomínanú tému Direktórium o službe a živote kňazov, ktoré v r. 1994 publikovala Kongregácia pre klérus. V ňom sa spomína, že „v sekularizovanej a materialistickej spoločnosti, kde vonkajšie znaky posvätných a nadpozemských skutočností majú sklon vytrácať sa, je osobitne dôležité, aby spoločnosť bola schopná rozpoznať kňaza, Božieho muža a vysluhovateľa Božích tajomstiev, taktiež podľa jeho odevu, ktorý je jednoznačným znakom jeho odovzdania sa a identity ako verejného služobníka“. |
| V súčasnosti platí skôr neformálny úzus, kedy sa za primeraný považuje tzv. kňazský civil, teda rímska košeľa s kolárikom, resp. podriasnik vtedy, ak sa kňaz zúčastňuje oficiálnych stretnutí a príležitostí. V prípade, že ide o kultúrne či slávnostné rodinné príležitosti, záleží na kňazovi, či zvolí oficiálny klerický odev, alebo nechá vyniknúť rodinným vzťahom, kde dôraz na jeho oficiálny stav nie je potrebné zvýrazňovať. Nemusí to byť hneď snaha prispôsobovať sa svetu, nakoľko môže ísť i o to, dať dôraz na prirodzené, ľudské väzby k spoločnosti ako otca rodiny, príbuzného, priateľa a pod. |
| Teda uzavrúc túto tému možno vyjadriť, že určite aj vonkajší prejav kňaza, kam oblečenie určite patrí, má slúžiť jednému cieľu – byť “kvasom” ľudskej spoločnosti a aj vonkajším spôsobom poslúžiť Bohu, aby On bol vždy blízkym a prijateľným. |