| Utrpel i neutrpel…, lebo keď ja prechádzajúc po farnostiach pozorujem, ako sa ĺudia nezapájajú aj do už naučených spevov, tak poznávam, že časy, v ktorých náš ľud bol “spevavý”, sú žiaľ už za nami. Nakoľko vo väčšine som sa stretával s mrzutosťou ľudí, ktorí idúc z cerkvi šomrali, že už majú dosť toho “zaťahovania” jedných tak a druhých ináč, a už ich to nebaví chodiť do cerkvi, kde si každý vyspevuje “po svojom”. Preto som bol nútený naučiť jednotný spev aj kvôli spoločným odpustovým liturgiám, kde sú ĺudia z rozličných farnosti, pričom som farnostiam, kde má ešte kto spievať doporučil, aby nezanechávali starobylé nápevy. Jednotný spev je tu len kvôli tomu, aby aspoň niečo nás v speve spájalo. Čas teda ukazuje, že aspoň to jednoduché, čo sa spoločne naučilo ešte nejako funguje a nádejám sa, že azda znova prídu časy, kedy si všetci prítomní ako jedna veľká skupina zanôtia na Božiu slávu. Teraz, keď hovorím o skupinovom speve, treba povedať, že za taký sa dá považovať viac-menej už len zborový spev, lebo pri kantorovaní do mikrofónu často ostatných ľudí ledva čo počuť. A to, že sa naši chóristi snažia nájsť vždy čosi nové je len chválihodné, lebo spĺňa vlastne aj vašu požiadavku pestrosti, ktorá nie je závislá len na nami z minulosti poznaných skladbách. Ĺud, ktorý sa chce zapojiť má tú možnosť aspoň tichým pridávaním sa k textom chorového spevu – len aby nám boli ešte známymi liturgické spevy a modlitby. O to sa však musíme snažiť všetci a mať radosť aspoň z toho, čo ešte jednotne funguje, pričom navraciať to, na čo sa zabúda a zdokonaľovať to, čo ešte neznie tak dobre. |