Slava Isusu Christu. Ja by som sa chcela opýtať na otázku jógy. Stretla som sa s názorom, že pokiaľ sa vykonáva “cvičenie pre cvičenie”, tak to nie je hriech cvičiť jógu. Ja si myslím, že to je o uctievaní iných bohov. Pokiaľ viem, základný postoj sa nazýva pozdrav slnku. Mne to evokuje zdravenie inému bohu. Ako to mám vnímať? Keď niekto cvičí len aby sa hýbal a nerozíjma pri tom, je to v poriadku? Ďakujem za odpoveď

Odpovedá o.Marko Rozkoš, kancelár.
Téma, ktorú ste vo svojej otázke vyjadrila otvára v celku zložité vyjadrenie o postoji človeka k základným otázkam jeho existencie. V Deklarácii II. Vatikánskeho koncilu o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám NOSTRA AETATE je to trefne vyjadrené týmto slovami: „Ľudia čakajú od rozličných náboženstiev odpoveď na skryté záhady ľudskej existencie, ktoré tak ako kedysi i dnes hlboko znepokojujú srdce človeka: kto je vlastne človek, čo je zmyslom a cieľom nášho života, čo je dobré a čo hriešne, aký je pôvod a cieľ utrpenia, ako možno dosiahnuť ozajstnú blaženosť, ďalej otázka smrti, súdu a posmrtnej odplaty a napokon najhlbšie a nevýslovné tajomstvo, ktoré obklopuje naše jestvovanie – aký je náš pôvod a kam spejeme.“ (Nostra aetate, 1).
Téma jogy je konkrétnym spôsobom odpovede jedného zo šiestich najväčších náboženstiev sveta – budhizmu, na otázku o tom, ako dôjsť k spáse. Pohľad budhizmu na skutočnosť a potrebu človeka zbaviť sa zla možno vyjadriť v štyroch tézach:
1. Všetko na svete je utrpením: narodenie, staroba, choroba i smrť. Utrpením je i stretnutie s tým, čo je nemilé a odlúčenie od toho, čo je milé.
2. Koreňom všetkého zla a utrpenia je túžba a žiadostivosť, ktoré vedú k opakovanému vteleniu sa a nechuti k životu s jeho utrpeniami.
3. Keďže koreňom zla je túžba, preto oslobodenie sa od túžob a uhasenie „ohňa žiadostivostí“ je oslobodením sa od zla a prípravou na lepšie narodenie.
4. Cesta, vedúca k odstráneniu utrpenia je osmoraká, obsahuje praktické usmernenia ako dôjsť k spáse: pravdivá viera, náležité myslenie, vhodné slovo, zodpovedný skutok, riadny život, primeraná túžba, náležitá pamäť a správna meditácia.
Ak sa chce človek v budhizme oslobodiť od zla a získať spásu, musí vynaložiť systematické úsilie: umŕtvenie, ovládanie sa, zdržanlivosť a meditáciu. A pripomenúť, ako dôležité je treba tiež to, že budhizmus je náboženstvo viac-menej autosoteriologické – teda, že získanie spásy je závislé od samého človeka, podmienené jeho poznaním a konaním. Získanie spásy spočíva v oslobodení sa od smrti i od ďalšieho narodenia sa a v získaní stavu nirvány (rozptýlenia sa, vyhasnutia).
Cviky jógy ako prostriedok k získaniu spásy v budhizme majú teda svoj konkrétny zámer, a je ťažko pri ich vykonávaní oddeliť konkrétny cvik od zmyslu jeho duchovnej hodnoty. Zároveň to neznamená, že každý, kto cvičí jógu, tým samým hreší proti Bohu. To by sa stalo iba vtedy, ak by človek do jej cvičenia vložil aj tzv. samospasiteľný úmysel.
Vyššie spomenutá deklarácia Nostra aetate v č. 4 poznamenáva: „Budhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatočnosť tohto menlivého sveta a učí ceste, ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôvernou mysľou dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia alebo dôjsť k vrcholnému osvieteniu či už vlastným úsilím, alebo vďaka pomoci zhora. Rovnako aj iné náboženstvá, ktoré sa všade na svete rozličným spôsobom usilujú prekonať nespokojnosť ľudského srdca, predkladajú rozmanité cesty, to jest učenia, životné pravidlá a posvätné obrady. Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí. Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života, a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko. Preto Cirkev povzbudzuje svojich synov a dcéry, aby s múdrosťou a láskou vydávali svedectvo o viere a kresťanskom živote, nadväzovali dialóg a spoluprácu s vyznávačmi iných náboženstiev a uznávali, chránili i zveľaďovali duchovné, mravné a kultúrno-spoločenské hodnoty, ktoré sa u nich nachádzajú.“
K tomuto vyjadreniu adresoval svoju poznámku pápež Benedikt XVI. v článku o svojom vnútornom pohľade na Druhý vatikánsky koncil z 2.8.2012: „V procese aktívneho prijatia sa postupne objavuje slabosť tohto inak mimoriadneho textu v deklarácii Nostra aetate, ktorý hovorí o náboženstve iba pozitívne a ignoruje choré a skreslené formy náboženstva, ktoré sú z historického a teologického hľadiska zďaleka vzdialené od kresťanstva. Z tohto dôvodu kresťanská viera od začiatku prijala kritický postoj k nekresťanskému náboženstvu, a to ako na vnútornej, tak na vonkajšej úrovni.“
Na základe týchto slov by bolo vhodné pre kresťana praktizovať taký spôsob cvičenia, ktorý nie je vytrhnutý z duchovného kontextu iného náboženstva, kresťanstvu veľmi vzdialeného.