(Odpoveď pripravil o. Marcel Gajdoš)
Každý platne vysvätený biskup má plnosť Kristovho kňazstva, respektíve plnú účasť na Kristovom kňazstve. Aj mimo bohoslužby, predovšetkým však počas nej, reprezentuje samého Krista. Nie nadarmo sa hovorí, že pri božskej liturgii je medzi nami reálne prítomný Kristus, a to v nielen v Eucharistii, v slove a v zhromaždení, ale aj v biskupovi či kňazovi. Z uvedeného dôvodu prejavujeme biskupovi (prípadne aj kňazovi) svoju úctu okrem iného pobozkaním ruky. Nebozkávame pritom ruku obyčajnému človekovi, trebárs Milanovi Chauturovi, ale prostredníctvom neho samému Kristovi, Božiemu Synovi. Je to čosi podobné, ako keď uctievame ikony: neuctievame drevo alebo farbu, ale toho, kto je na ikone zobrazený, v konečnom dôsledku samého Boha, ktorý je „obdivuhodný vo svojich svätých“. Starobylé gesto, na ktoré sa pýtate, je teda omnoho prirodzenejšie a logickejšie, ako sa môže zdať na prvý pohľad.
Vladyka Milan dodáva:
K liturgickému bozkávaniu ruky chcem priradiť malú skúsenosť, ktorá mi pomohla pochopiť, že osobne sa nemôžem voči tomu búriť, nakoľko to nepatrí mne, ale Komusi inému. Keď som bol ešte chlapec (asi desaťročný), istý starček, ktorého si ľudia v dedine vážili pretože bol múdry a stále čítal nejaké knihy, raz pri podaní ruky mi ju podržal a pobozkal. Zostal som zmätený, ale on mi pokojne povedal: „To nie tebe bozkávam ruku, lebo ty si iba chlapec z dediny, ale tomu, kto ráz z teba bude“. Dlho ma ešte sprevádzala táto spomienka a vybavila sa znova, keď mi ako pomocnému biskupovi pobozkal ruku staručký kňaz – o. Miron Podhajecký, ktorý ma pripravoval na prvé sväté prijímanie a ktorého si veľmi vážim. Uvedomil som si, že v úlohe biskupa sa musím prispôsobiť tomu, čo iným dáva fyzickú možnosť prejaviť úctu Kristovi a ináč to nevedia, lebo on ako Boh je neviditeľný. Aj mne ako človekovi je nepríjemné pred verejnosťou, ktorá ľudsky ináč pozerá na mňa, nechávať priestor pre takýto prejav úcty, ktorá nepatrí mne. Ale dávam si otázku, či mám právo obrať o túto možnosť tých, ktorí takto rozmýšľajú? Viem, že pre mnohých je to len akýsi povrchný zvyk, ale ľudský to neviem presne určiť, tak nechávam tento symbol na spontánnosť prejavu, ktorý nemám právo posudzovať a preto neruším tento starobylý prejav úcty, ale ponechávam na rozhodnutí veriacich.