| Odpoveď dáva o. Marko Rozkoš |
| Vaša otázka sa týka nielen siedmeho prikázania Božieho, ktorého rezultátom by bola jednoduchá odpoveď áno alebo nie. Tu sa žiada vo vysvetlení ísť hlbšie do štruktúry ľudskej osoby a všimnúť si naše – Bohom nám darované – vlastnosti, ktorých realizácia je prirodzeným vyjadrením nášho života. Témy sa týkajú dve z nich. Je to sloboda a dôstojnosť. Realizácia ľudskej slobody spočíva v možnostiach výberu medzi rôznymi dobrami, ktoré máme k dispozícii. Aby sme sa mohli rozhodovať, musíme mať možnosť ich použiť. Teda vlastniť a použiť vlastníctvo je nám prirodzené, a to z Božieho rozhodnutia už pri stvorení sveta. Dôstojnosť človeka spočíva v tom, že svojou aktivitou nevytvára vzťah s vecami, ale jemu primeraným partnerom vzťahu je druhý človek. Vytváranie vzťahov iba s vecami je nám neprimerané. Nielenže nás neuspokoja ale priam degradujú našu ľudskú dôstojnosť. Cieľom našich ľudských vlastností – ich realizáciou je sebanaplnenie a vytváranie spoločného dobra. Spoločné dobro je všetko to, čo z mojej aktivity – môjho života, môžu použiť iní ľudia na svoje obohatenie. Takto každý z nás používa hmotné dobrá vlastným spôsobom ale pre vzájomné obohacovanie sa všetkých zo spoločného dobra, ktoré svojou aktivitou vytváram i ja. |
| Ako nakladať s hmotnými dobrami nás – kresťanov, učí Katechizmus (KKC), v textoch týkajúcich sa siedmeho prikázania v bode 2409: „Každý spôsob neoprávneného prisvojenia a ponechania si cudzieho vlastníctva, aj keď to neprotirečí nariadeniam civilného zákona, je proti siedmemu prikázaniu. Napríklad vedome si ponechať požičané veci alebo nájdené predmety…“, a pokračuje: „Morálne nedovolené sú aj: … privlastnenie si a súkromné používanie spoločného majetku nejakého podniku; …. Úmyselne poškodzovať súkromný alebo verejný majetok je proti morálnemu zákonu a vyžaduje si odškodnenie.“ |
| Z prípadu, ktorý opisujete je zrejmé, že ten, kto je zodpovedný za chod istého podniku či prevádzky dáva pomôcky podľa svojho uváženia alebo istej normy, ktorú sa snaží rešpektovať, pričom je možné z nich ušetriť tým, kto ich má použiť na dobro podniku. Teda tým, kto rozhoduje o hmotných dobrách v tomto prípade je ten, kto tie pomôcky dáva. Predpokladáme, že ich dáva s úmyslom použiť ich pre dobro podniku. Ak ten, kto ich používa vidí, že ich použitie je neprimerané, mal by na to upozorniť zodpovedného, aby sa vlastníctvo podniku mohlo použiť efektívnejšie. Prípadne tu by bola na mieste otázka na zodpovedného, ako by som mohol naložiť s tými pomôckami, čo sa zvýšili. Tu je treba poznamenať, že ten, kto ich používa nie je kompetentný rozhodovať o ich ďalšom používaní v súkromnom význame podľa svojho vlastného úmyslu. Podstata konania v rozpore s Božím prikázaním spočíva v tom, že človek rozhoduje o vlastníctve druhého človeka bez jeho vedomia – teda priamo proti jeho slobode, a teda je hriešne. Podobne je treba vnímať aj postoj v druhej otázke. Tu je vhodné a potrebné opýtať sa, či ten, kto je zodpovedný v práci (a prideľuje pomôcky) vie o tom, že dotyčný používa pomôcky z práce. V prípade že o tom nevie (teda o ich určení sám nerozhodol), dotyčný nemá hriech „za neho“ ale sám svojim konaním sa podieľa na konaní zla v tom istom význame ako sme vyjadrili vyššie, pravda, ak už vie že uvedené pomôcky sú používané bez vedomia zodpovedného. Treba ešte dodať, že skrytosť či v tomto prípade „tajnosť“ nie je podstatná okolnosť hriešnosti konania. Hriešnosť sa nezriedka prezentuje navonok, tak povediac v priamom prenose. |
| Podstata nášho neadekvátneho konania v tejto problematike nie je iba v používaní vecí, ale v neprimeranosti vlastného vzťahu človeka k osobe toho druhého, ktorému v istej miere upieram možnosť vlastnej sebarealizácie. |
| PhDr. Marko Rozkoš, PhD. |
| kancelár |