| Odpoveď dáva kancelár Eparchiálneho úradu o. Marko Rozkoš. |
| Vaša otázka sa týka problematiky, ktorá v ľudskom živote patrí k základným zásadám ľudského života. Všetky sú vyjadrené v Dekalógu, formou desiatich prikázaní, ktorými Boh určuje systém ľudského života. Téma Vašej otázky sa týka dvoch prikázaní: siedmeho a desiateho. Tak tieto ako aj ostatných osem príkazov nie je niečím cudzím, umelo prikázaným, ale vyplýva z našej ľudskej prirodzenosti, ktorú sme dostali do vienka od nášho Stvoriteľa. |
| Podľa siedmeho príkazu Desatora nadobúdanie časných majetkov a vlastnícky vzťah je nám prirodzený. Boh nás vedie k tomu, aby sme ho rešpektovali, lebo podľa slov Božieho Syna: „Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: “Pokoj tomuto domu! Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu.“ (Lk 10,5-7). Rovnako učí aj apoštol Pavol, ktorý v liste Timotejovi podáva dokonca úpravy o kňazoch: „Starší, ktorí sú dobrými predstavenými, zasluhujú si dvojnásobnú úctu, najmä tí, čo sa namáhajú pri slove a vyučovaní. Veď Písmo hovorí: “Mlátiacemu volovi nezaviažeš papuľu” a “Robotník si zaslúži svoju mzdu.” (1Tim 5, 17-18). |
| Katechizmus Katolíckej Cirkvi, ktorý je našou praktickou smernicou vo viere a správnych postojoch učí odseku 2408, že siedme prikázanie zakazuje krádež, to jest neoprávnené prisvojenie si cudzieho vlastníctva proti rozumnej vôli majiteľa. Každý spôsob neoprávneného prisvojenia a ponechania si cudzieho vlastníctva, aj keď to neprotirečí nariadeniam civilného zákona, je proti siedmemu prikázaniu. |
| Na druhej strane v desiatom príkaze Desatora zakazuje túžbu po cudzom majetku. Vzťahuje sa na úmysel srdca. Zmyslová túžba nás pobáda k tomu, aby sme túžili po príjemných veciach, ktoré nemáme. Túžime sa napríklad najesť, keď sme hladní, alebo sa zohriať, keď nám je zima. Takéto túžby sú samy v sebe dobré, ale často prekračujú rozumnú mieru a nutkajú nás, aby sme neprávom túžili po tom, čo nám nepatrí, ale patrí druhým. Desiate prikázanie zakazuje chamtivosť a túžbu bez miery si privlastňovať pozemské dobrá. |
| Ak chceme v tejto veci zaujať správny postoj je potrebné mať na zreteli obidve prikázania, teda rešpektovanie vlastníctva pozemských dobier a zároveň akceptovanie rozumnej miery v túžbe po hmotnom zabezpečení. Správne používať stvorené veci znamená, aby sme všetko, čo nie je Boh, používali natoľko, nakoľko nás to k nemu približuje, a zriekali sa toho natoľko, nakoľko nás to od Boha odvracia. |
| Nadobúdanie časných majetkov je súčasťou aj cirkevného práva, ktoré usporadúva systém života v cirkevných spoločenstvách. Ono dáva kompetenciu eparchiálnemu biskupovi vymedziť poplatky za rozličné akty moci riadenia a milodary pri príležitosti slávenia božskej liturgie, sviatostí, svätenín, alebo akýchkoľvek iných liturgických slávení, viď CCEO, kán. 1013 – § 1, 2. |
| V Košickej eparchii takéto vymedzenie nebolo vyhlásené, nakoľko všeobecne zachovávanou zásadou je ich dobrovoľnosť. Je primerané obetovať určitý dar ako vlastný vklad k obete vďakyvzdávania, a tiež dôležité prihliadať na možnosti danej osoby, čo sa týka výšky jeho milodaru. |
| Svätý Pavol končí svoj prvý list Korinťanom takto: „Bdejte, buďte pevní vo viere, vzmužte sa, buďte statoční! Nech sa všetko medzi vami deje v láske. … Teším sa prítomnosti Stefanasa, Fortunáta a Achaika, lebo oni doplnili to, čo ste vy nestačili urobiť, osviežili môjho i vášho ducha. Nuž vážte si takýchto.“ (por. 1 Kor 16, 13-18) |