Vladyka, píšem Vám, lebo som veľmi znepokojená, čo sa deje v poslednom čase v našej cirkvi. Skoro na každej akcii pre mládež sa konajú chvály. Na tom by nebolo ešte nič zlé, ale ľudia, ktorí žijú charizmatickým spôsobom života sa snažia, aby som takým spôsobom žila aj ja. Vraj to je pre každého a niekedy vo mne vyvolávajú pocit,že ja som tá zlá, lebo k takejto forme modlitby nemám blízko. Ono tie chvály sú celkom fajn, lenže niekedy sú preceňované tieto emocionálne zážitky za sviatostný život. Taktiež sa tam dejú veľmi zvláštne veci, napr. pri adorácii, sa ľudia začnú nahlas smiať. Nikoho nesúdim, ani im neberiem ich duchovnosť, len niekedy neviem, čo je správne a čo nie. Taktiež skoro každý kňaz má na to iný názor a mňa to neraz privádza do rozpakov. Za odpoved vopred dakujem.

Čo je správne a normálne, to nepohoršuje, nepriváza do neistoty a nevymyká sa zo slušného spoločenského a náboženského správania. “Ak niečo “uráža” oko a ucho, nemôže správne zasiahnuť  srdce” – zdôrazňoval nám vždy náš prof.pastorálky Thdr.Jozef Vrablec. Preto sa nesnažte napodobňovať niečo, čo by Vám iní chceli vnútiť, lebo nie v tom spočíva sloboda dietok Božích, ani vanutie Sv.Ducha. Počúvajúc to, ako sa dnešný človek za každú cenu snaží dosiahnuť akýsi mimoriadný zážitok, dávam si otázku – kto ešte chce vo viere vyhľadávať “riadnosť,  nie mimoriadnosť” kresťanského života s bežnými problémami a ich reálnymi kresťanskými riešeniami?! Treba sa “vzbúriť ” voči takémuto prezentovaniu kresťanstva a toho, čo je “zážitkovou teológiou”, ktorá neprináša nič trvalého, čoho dôkazom je aj odcudzenie sa mnohých takýchto iniciatív v západnom svete. Nám sa je treba vrátiť k zodpovednému poznaniu náuky cirkvi a nie k nahováraniu si niečoho, čo nie je pravdivé a vyplýva len zo subjektívnych pocitov, ktoré nie sú nositeľmi pravdy a skutočnej viery. Preto vaše znepokojenie  je na mieste, ale netreba rezignovať z toho, čo zmysluplne náboženský poznamenáva váš život. Zostaňte vo viere svojich predkov bez vyhľadávania moderných “spôsobov “, ktoré nevedú k hĺbke poznania Boha, ale zostávajú na povrchu citových zážitkov, ktoré rýchlo vzplanú “ako slama”, ale aj rýchlo zhoria bez patričného vplyvu na prostredie, ktoré je potrebné meniť silou nie zážitku, ale kríža a obety – ako to robil Kristus.