Vladyka Milan, moja otázka sa týka viery. Manžel má už 60 rokov, ja som ešte pomerne mladá, ešte pár rokov v plodnom veku. Sme početná rodina a manžel už viac detí nechce. Ja som tiež už spokojná, ale viem si predstaviť, že ak by to bola Božia vôľa, dieťa by som ochotne prijala. Manžel sa tomu bráni až to tej miery, že má strach intímne so mnou žiť, aj ked ho ubezpečím, že nemám plodné dni. Samozrejme, že manžela rešpektujem a žiaden “podraz” by som mu naschvál neurobila. Chápem aj jeho dôvody, a to jeho vyšší vek, a to najma s ohľadom na dieťa, ktoré by sa narodilo, a teda že nevieme vopred, koľko rokov by malo k dispozícii so svojím otcom. Myslím na bolesť toho dieťaťa, a či by to voči nemu bolo tak trochu nezodpovedné. Manžel bol stále veľmi zodpovedný otec rodiny. A tu sa vo mne rodí dilema vo viere. Myslím na Abraháma, ktorý mal dieťa vo vysokom veku, ale najmä na jeho slepú bezhraničnú vieru a poslušnosť voči Bohu. Je zodpovedné priviesť dieťa na svet, aj keď by malo byť so svojím otcom len krátko, alebo sa úplne odovzdať Pánovi v duchu, už nejako bude – Pán sa postará… Viem, že ak by som to manželovi predostrela takto, asi by to vnímal tak trochu ako náboženský fanatizmus, je to triezvo uvažujúci a praktický človek. V exhortácii nášho pápeža o rodine som sa čosi o tom dočítala, že ak má pár dosť vážny dôvod na to, aby sa rozhodol už nemať deti, tak je možné vedome sa stýkať len počas neplodných dní, ak som tomu dobre porozumela. Je vek manžela dostatočne vážnym dôvodom? Ako rozlíšiť medzi oddanou a hlbokou vierou a medzi slepým pridržiavaním sa doktríny? Za Váš názor Vám vopred ďakujem.