| Odpoveď dáva o. Marko Rozkoš – kancelár eparchiálneho úradu |
| Je pozoruhodné vnímať záujem človeka rozmýšľať nad sebou samým a snažiť sa porozumieť sebe v snahe dať si odpoveď na otázku: „Odkiaľ som?“ alebo „Čomu /Komu/ vďačím za to, že som tu a taký?“ Dnes, keď sa ľudia pýtajú temer výlučne iba na to, ako využiť svet a jeho danosti pre seba, lebo to má okamžitý a empirický efekt konzumovania zážitku je odpoveď na otázku o podstate sveta o to vzácnejšou. |
| To, že Vás táto otázka trápi nie je neobvyklé. Odpoveď na ňu sa skrýva v omnoho hlbšej úrovni poznania, než sme zvyknutí. Ponoriť sa tam, znamená oveľa viac námahy, ako nájsť na internete recept na chutný koláč. |
| Evolúcia chápaná ako proces zmeny činiteľov istej kategórie, výsledkom ktorej je nová kvalita sa uskutočňuje na rôznych úrovniach skutočnosti sveta okolo nás. Tento proces má viacero názvov – charakteristík ako dedičnosť, schopnosť prispôsobiť sa, kreatívnosť, nevyhnutnosť, determinizmus a pod. Teória evolúcie, ktorú spomínate patrí do úrovne svetonázoru, úzko spojeného s filozofiou. Otázky o svetonázore boli vždy výbušnou témou konfliktu medzi vedou a vierou. Avšak tu je potrebné povedať, že v súvislosti s evolúciou nemožno hovoriť o priamom konflikte vedy a viery. Tak viera ako i veda sa snažia objasniť problematiku celkového rozvoja sveta, pričom vedecké poznatky, založené na empírii sú iba čiastkovým elementom, tvoriacim súčasť celkovej schémy, ktorú správne nazývate menom teória, ktorá nie je vedeckým dôkazom, ale nadstavbou – teoretickou konštrukciou, ktorej súčasťou sú vedecké poznatky. |
| Dejinným katalyzátorom konfrontácie vedy a viery v otázke evolúcie boli úvahy Karola Darwina, publikované v diele O vzniku druhov (On the Origin of Species by Means of Natural Selection) z roku 1859. |
| To, čo si všimol Darwin bolo, že aj príroda sama má schopnosť robiť selekciu, teda všimol si, že jestvuje aj tzv. prirodzený výber. Určití jednotlivci z ríše prírody sú tak utvorení, že zodpovedajú podmienkam života, a to tak isto ako iní jednotlivci zodpovedajú úmyslu pestovateľa. A keďže sa jednotlivcov rodí viac, musia preto viesť „vojnu o prežitie“, pričom sa pri živote udržia len tí jednotlivci, ktorí sú najviac prispôsobení životným podmienkam. Dôsledkom je to, že naturálne príčiny (životné podmienky – empíria) spôsobujú to, že sa pri živote udržia tí jednotlivci (bytia), ktorí sú utvorení cieľovo, teda prispôsobení podmienkam života. Ich potomstvo dedí ich vlastnosti a tak sa deje to, že vďaka drobným príznakom variácií vznikajú druhy relatívne stále. Sú cieľové – prispôsobené životu. Cieľové sú nie preto, že všetko čo sa rodí (vzniká) je zamerané na určitý cieľ, ale cieľové sú preto, lebo tie „nie cieľové“ (zbytočné) zahynuli vo vojne o prežitie. |
| Darwin mal určite vedomosť aj o tom, že jeho teória naturálneho výberu podáva iba čiastočné vysvetlenie evolúcie druhov. Vedel totiž, že jeho teória predpokladá už jestvovanie samotného procesu života: rast organizmov, ich rozmnožovanie sa, dedičnosť, variácie. Toto všetko Darwin predpokladá, ale nevysvetľuje. Darwinova biologická teória mala vplyv aj na svetonázor- filozofiu. Jednak sa zaobišla bez teologických predpokladov, že formy a veci sú stvorené Bohom a jednak nemusela počítať s predpokladom, že formy v bytiach sú večné a nemeniteľné. |
| Tak sa otvorili nové možnosti chápania sveta. Človek samotný podľa Darwina je len jedným z mnohých rôznych druhov, ktorý vznikol z menej vyvinutých foriem a svoju originalitu má iba vďaka lepšej schopnosti prispôsobiť si okolité prostredie – teda je jedným i mnohých druhov foriem života, ktorý sa rozvinul do schopnosti rozhodovať a ovplyvňovať iné druhy života. |
| Touto teóriou Darwin predstavil ľudskú prirodzenosť v novom svetle. Prelomil dualizmus medzi človekom a zvyškom sveta. |
| Podľa dovtedy všeobecne prijímaného pohľadu na svet, vytvoreného na základe kresťanského zjavenia človek nebol iba jedným z mnohých druhov ale mal výsostné, jedinečné postavenie v skutočnosti sveta. Nosil v sebe niečo, čo sa nenachádza v žiadnom inom živom stvorení, čo nijako nemohol zdediť po predkoch. Ide o schopnosť rozumu, vôle a slobody. Človek je stavovcom – cicavcom podobným a súčasne nepodobným zvieratám. Má zvieratám nepodobné kolmé (zvislé) usporiadanie tela; človek pozoruje, že k čisto biologickému prežitiu v prírode je veľmi málo vybavený a bez oblečenia a pomoci intelektu by sám v prírode neprežil; k svojej existencii nutne potrebuje morálne správanie a to je zvieratám úplne neznáme. Jedinečnou charakteristikou človeka je to, že je tvorcom nástrojov. Podľa toho dostal človek meno: HOMO FABER (človek tvorivý). Jeho originalita sa ukazuje ešte zreteľnejšie ak vezmeme do úvahy objektívny rozvoj týchto nástrojov v priestore dejín: ľudské epochy sa zvykli merať a nazývať nástrojmi, ktorých rozvoj bol vlastnosťou (kvalitou) života človeka: doba kamenná, medená, železná, doba pary, elektriny, doba nukleárna. Objektívny rozvoj nástrojov dovolil človekovi opanovať svet, tu je znovu poukázané na jeho transcendenciu v čisto fyzickom aspekte. Tento rozvoj nástrojov bol možný len vďaka spolupráce ľudí a tá je možná len vďaka užívaniu jazyka. Myslitelia rôznych epoch sa nad tým zamýšľali a došli k tomu, že jazyk je najviac tvorivým nástrojom; najviac ľudským, čo najviac viditeľným spôsobom ukazuje transcendenciu človeka nad okolitým svetom. Špecifickú charakteristiku človeka je možné vidieť aj v jeho sfére kontemplatívnej – duchovnej, ktorá by sa vonkajšiemu pozorovateľovi zdala na prvý pohľad neužitočná: u človeka si možno všimnúť stretávanie sa ľudí na koncertoch, divadlách, modlitbách, knižniciach, výletoch, turistike. Týmto síce netvorí nové nástroje, ale angažuje človeka smerom k hraniciam ľudského človečenstva. Je to konanie – čisto reflexívne, zamerané na seba samého, na zmysel svojej ľudskej existencie, ktoré ho podstatne obohacuje. |
| Otázke vzniku človeka vo vzťahu k evolúcii je zasvätená encyklika pápeža Pia XII. s názvom Humani generis (1950). Zaoberá sa možnosťou evolúcie vo vzťahu k telu človeka a upozorňuje pred unáhleným vynášaním úsudku iba na základe biologických poznatkov a volá kresťanov k akceptácii Boha ako Stvoriteľa sveta a duše (originality) každého jednotlivého človeka, čo neskôr znovu sformuloval pápež svätý Ján Pavol II. v posolstve členom Pápežskej Akadémie Vied s názvom Vznik a evolúcia života (1996). Nesmieme tu zabudnúť ani na Encykliku FIDES ET RATIO svätého Jána Pavla II. biskupom katolíckej cirkvi o vzťahoch medzi vierou a rozumom. Odporúčam si to prečítať. |
| Pre lepšie pochopenie dôsledkov krajne chápaného evolucionizmu na záver uvediem príklad evolučného spôsobu vnímania miesta a role človeka v skutočnosti, ktorý má v dejinách názov dialektický materializmus, chápajúci človeka ako najvyššiu formu evolučného vývoja matérie. Motorom tohto vývoja je „vojna o prežitie“. V nej ide o nutný boj o premenu spoločenských vzťahov vlastníctva medzi dvomi skupinami ľudí: vykorisťovateľmi a vykorisťovanými. Tento triedny boj mal svoj evolučný cieľ: zmena spoločenskej štruktúry formou revolúcie na tzv. beztriednu spoločnosť. V tomto boji boli prípustné všetky spôsoby, aj fyzická likvidácia všetkých prívržencov „starého poriadku“. Rezultátom uskutočnenia tejto evolučnej zmeny bola smrť stoviek miliónov ľudských existencií, pričom beztriedna spoločnosť ostala fikciou. |
| Celkom na záver: evolúcia nie je bojiskom medzi vierou a vedou ale je pokusom o alternatívu celkového pohľadu na svet – svetonázor. Skutočná, objektívna veda a viera prirodzene nikdy nestoja proti sebe, lebo ich predmet je rovnaký: svet vecí a človeka, pochádzajúci z jednej myšlienky. |
| Marko Rozkoš |