| Odpoveď pripravil: o. Marcel Gajdoš, predseda liturgickej komisie |
|
| Božská liturgia má dve roviny: je obetou a je slávnosťou. Rímskokatolícka cirkev už niekoľko storočí kladie dôraz takmer výlučne na jej obetnú stránku – zaiste v dôsledku svojich teologických zápasov s protestantizmom, ktorý túto skutočnosť popiera. Logickou konzekvenciou je pomerne časté siahnutie po recitovaní svätej omše. Gréckokatolícka cirkev spolu so všetkými ostatnými východnými cirkvami celého sveta akcentuje oslavný ráz tejto verejnej modlitby – v jej prostredí sa obetný charakter svätej liturgie nikdy nespochybňoval. Prirodzeným dôsledkom spomenutej skutočnosti je spievanie eucharistickej bohoslužby. Tento postoj je natoľko starobylý a výrazný, že východné cirkvi počas výslovne pôstnych dní spravidla vôbec neslávia eucharistickú bohoslužbu, prípadne ju slúžia vo výrazne upravenej forme ako liturgiu vopred posvätených darov. Záver je jasný. Gréckokatolícke božské liturgie sa celkom jednoznačne majú spievať, recitovať ich je v príkrom rozpore s celou grécko-slovanskou tradíciou. Spravidla ide o znak silného podliehania latinizačným tendenciám a prichádza do úvahy len v naozaj extrémne ojedinelom prípade, povedzme vo väzení alebo vo zvláštnej núdzi, doslovne raz či dvakrát za niekoľko rokov. Opačný prístup môže svedčiť o laxnom prístupe kňaza k bohoslužobnému životu (recitovaná liturgia trvá kratšie) alebo o nedostatočnom cite voči nej, čo by bolo mimoriadne smutné. |
Počet videní tejto otázky a odpovede:
669