| V Starom Zákone sa Bohu obetoval ten najkrajší, bezchybný, nepoškvrnený baránok, čo sa premietlo do obety Noveho Zákona, v obete nevinného a bezhriešného Baránka Božieho – Krista, na kríži. Aj dnes je to platné, ak sa niekto rozhodne pre “bezvýhradnú” službu Bohu v reholi, či kňazstve nehĺadiac na to, či je niekomu sympatický, alebo má aj “na oko” príjemný vzhľad. Lebo zriecť sa “vlastného” nároku na prirodzenú lásku a rodinu, čo máme dané od Boha, nie je ĺahké rozhodnutie, ale musí za tým stáť ešte čosi vážnejšie. A o tom vám napíše už bývalý bohoslovec, no dnes už jednoročný kňaz, ktorého som požiadal o vyjadrenie. |
| Po prečítaní tejto otázky ma ako prvé napadá ako človek dnešnej doby vo všeobecnosti vníma, to čo je pekné alebo krásne. Lebo všetko a každého v našom okolí môžeme vnímať, buď v rovine svojich zmyslov, alebo v rovine srdca a emocionality. Z nazerania na duchovný, ale aj profánny život vieme, že ak zmysli , ktoré sú v podstate Božím darom vnímajú všetko to čo Boh stvoril bez srdca v ktorom ma prebývať On sám, takéto zmysli sa môžu stáť tými, ktoré neumožnia vnímať podstatu ľudskej krásy a to konkrétne, ako Božiu podobu v každom jednom človeku a taktiež aj rozmer nesmrteľnej duše . Hľadiac na tieto skutočnosti osobne skôr pristúpim k vnímaniu krásy v perspektíve večnosti. A to nie ako negáciu fyzickej krásy človeka, ktorá je Božím darom, aby bola opodstatnená aj zmyslová stránka človeka samozrejme v súlade s Božím príkazom. Ale vnímam potrebu upriamiť pozornosť na to čo je nepominuteľné. A to je súčinnosť vzájomného vzťahu medzi Bohom a človekom zavŕšená večným životom a účasťou v spoločenstve svätých. Umocniť nás v tomto pohľade môže aj veľmi výstižný liturgický text, adresovaný k danému svätcovi, ktorý je pre mňa osobne mnoho ráz obohacujúci: Prepodobný otec … iste bude spasený ten, čo ťa nasleduje. Vzal si svoj kríž a kráčal si za Kristom. Prísne si krotil svoje telo, a tak si aj druhých učil. Lebo telo smrťou pominie, ale duša je nesmrteľná. Teraz sa raduješ s anjelmi. Všetci, ktorí dosiahli večnú blaženosť boli Bohom, povolaní cez Božiu priazeň voči človeku. A toto povolanie sa napĺňalo a nanovo môže napĺňať či už v manželstvách, kde muž a žena prijímajú Božiu krásu v podobe čistej lásky čoho odpoveďou je rodina. V zasvätenom spôsobe živote cez intenzívnejšie nazeranie a prežívanie jednotlivých Božích tajomstiev, ako ten, ktorý sa pripravuje na kňazské povolanie ( bohoslovec), či už samotný kňaz, rehoľník alebo rehoľnica a v neposlednom rade, ktorýkoľvek človek, ktorý bez ohľadu na to akými fyzickými a genetickými stránkami osobnosti disponuje je povolaný k úlohe, ktorou je ľudský život. Avšak túto úlohu môže zrealizovať človek iba vtedy ak ostane v súčinnosti s Bohom tým, ktorý je darcom života, ponúkajúcim svoju vôľu k naplneniu jednotlivých životných povolaní smerujúc k večnej prítomnosti pred jeho tvárou. |