| Naše bohoslužobné knihy predpokladajú, že počas Veľkej Štyridsiatnice (obdobie od pondelka po Syropôstnej nedeli do piatka šiesteho týždňa Veľkého pôstu) budeme v soboty sláviť božské liturgie svätého Jána Zlatoústeho, v nedele božské liturgie svätého Bazila Veľkého a v stredy a piatky božské liturgie vopred posvätených darov, ostatné dni budú plne aliturgické. Toto základné pravidlo má, samozrejme, určité výnimky, ktorými sa však v tejto chvíli nemusíme podrobne zaoberať (napríklad liturgia vopred posvätených darov môže byť aj vo štvrtok piateho týždňa a k polyelejným sviatkom). Okrem toho Lazárova sobota, Kvetná nedeľa a Veľký týždeň majú svoj vlastný systém. Aliturgický deň neznamená, že veriaci majú menej chodiť do chrámu alebo sa menej modliť. Práve naopak, majú sa modliť viac a majú prichádzať do chrámu horlivejšie než inokedy, ibaže nie na sväté liturgie, ale na iné bohoslužby, ktorými sú utierne, hodinky, obednice, večierne, povečeria a polnočnice. Konanie plnej liturgie sa totiž vzhľadom na jej slávnostný charakter považuje za neprimerané kajúcemu rázu daného obdobia, najmä jeho všedných dní. Toto pravidlo platí vo východných cirkvách odnepamäti, dokázateľne od samého staroveku. Oficiálne cirkevné dokumenty z Ríma, najmä Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví, jasne stanovujú, že dodržiavanie aliturgických dní je potrebné a správne. Keďže v latinskom obrade jestvuje v podstate iba jeden plne aliturgický deň, Veľký piatok, pod vplyvom latinizácie, ktorej naša miestna cirkev podliehala celé storočia, sa aliturgické dni, s výnimkou Veľkého piatka, prestali dodržiavať, až sa napokon vytratili aj z nášho povedomia. Niektorí kňazi napriek usmerneniam liturgických kníh a cirkevných dokumentov nepovažujú dodržiavanie aliturgických dní za potrebné, preto sa touto záležitosťou jednoducho nezaoberajú, no viacerí sa usilujú vrátiť ich do nášho cirkevného života. Časť z nich sa rozhodla ísť na vec radikálnejším spôsobom, preto v aliturgické dni slávi výlučne večierne, utierne, hodinky a podobne. Druhá časť vyhodnotila ako správnejšie urobiť najprv medzikrok, preto v predmetné dni slávi namiesto plnej liturgie božskú službu vopred posvätených darov. Každý kňaz totiž musí pri úsilí nastoliť ideálny stav zohľadniť konkrétne okolnosti, v ktorých sa jemu zverený ľud momentálne nachádza. Toto sú dôvody, prečo medzi našimi farnosťami jestvujú dnes v bohoslužobnom poriadku počas Veľkého pôstu určité rozdiely. |
| Odpovedať na Vašu druhú otázku, ako často máte prijímať Eucharistiu, je omnoho ťažšie. Ak si totiž pozrieme najväčších svätcov, tak zistíme, že aj medzi nimi sú v tejto veci značné rozdiely. Mnohí prijímali Eucharistiu pomerne často, dokonca každodenne alebo takmer každodenne (trebárs svätý Bazil Veľký štyrikrát týždenne), ale iní veľmi zriedka (napríklad prepodobná Mária Egyptská iba dvakrát za život). Je len samozrejmé, že tí, čo prijímali Eucharistiu málokedy, nerobili tak z nedbalosti voči nej a ani preto, že by nežili v stave posväcujúcej milosti. Viedli ich k tomu celkom iné dôvody. Veľa totiž závisí od okolností, v ktorých sa daný jednotlivec nachádza. Nedokážem Vám preto zodpovedne poradiť, ako často máte prijímať Eucharistiu Vy – rozhodne by to však mal byť výsledok dlhodobého hľadania ideálnej cesty konkrétne pre Vás, zaiste v spolupráci s dobrým duchovným otcom. Jednou vecou som si však absolútne istý: ak dodržíte aliturgické dni, predpísané našimi bohoslužobnými knihami, ako sme o tom hovorili, urobíte dobre. Ony totiž nevznikli v dôsledku akademických teórií utvorených od stola, ale ako výsledok duchovnej múdrosti najskúsenejších askétov a svätcov, akých kedy Kristova cirkev mala. |