| Odpoveď pripravi o. Marko Rozkoš. |
| V tejto otázke je možné si všimnúť konštatovanie, že farnosť a eparchia sú postavené proti sebe, alebo aspoň že farnosť je podriadená eparchii, čo si eparchia nárokuje darovaním daru zo strany podriadeného, teda farnosti. Tento vzťah má v otázke pomenovanie ako úžernícky. |
| Aby sme mohli reagovať, musíme si zjednotiť chápanie názvov a vzťahov medzi nimi. Pre tých, ktorí sa nachádzajú vo vzťahu s Bohom – a podľa toho aj zmýšľajú o živote a hodnotách existuje pre pomenovanie farnosti a eparchie jeden spoločný názov – spoločenstvo ľudí, veriacich Bohu a v Boha, ktoré označujeme jedným názvom ako cirkev. |
| Tento Boží ľud má charakteristické vlastnosti, ktoré ho zreteľne odlišujú od všetkých náboženských, národnostných, politických alebo kultúrnych zoskupení v dejinách. Príslušníkom tohto ľudu sa človek nestáva telesným narodením, ale „narodením zhora“, „z vody a z Ducha“ (Jn 3, 3-5), čiže vierou v Krista a krstom. Hlavou tohto ľudu je Ježiš Kristus (Pomazaný, Mesiáš). Jeho postavením je dôstojnosť a sloboda Božích detí. Jeho zákonom je nové prikázanie: milovať tak, ako nás miloval sám Kristus. Jeho poslaním je byť pre celé ľudské pokolenie zárukou jednoty, nádeje a spásy. A konečne jeho cieľom je Božie kráľovstvo, ktoré začal na zemi sám Boh a ktoré sa má ďalej šíriť. Takto obšírne možno vyjadriť to, čo veriaci člen cirkvi vyznáva v modlitbe Vyznania viery vyjadrením: V jednu svätú, všeobecnú, apoštolskú Cirkev. |
| Teda ona ako rodina má svoju vlastnú štruktúru i svoje zásady, ako prostriedky, ktoré používa, aby sa jej zmysel zachoval. |
| Hľadieť na toto spoločenstvo ako na súbor rôznych, hlavne samostatných inštitúcií je určite v rozpore s intenciou viery, o to viac ak ich staviame do protikladu. Tak ako v dobrej rodine otec nie je proti synovi a deti proti rodičom, ale navzájom sa rešpektujú a pomáhajú si, tak podobne ani spoločenstvá v cirkvi nie sú proti sebe ale si navzájom pomáhajú tým, že sa podporujú. Každé svojim spôsobom a na svojej úrovni. Farnosť nie je vazalom eparchie ale údom – časťou celku, ktorá má vlastnú úlohu a je dôležitá, pričom jej zmyslom je napomáhať celku, neživiť iba seba. Bunka, ktorá žije a rastie na úkor druhých buniek sa v medicíne chápe ako postihnutá rakovinou a svojim rastom ničí celý organizmus. Podobne Cirkev jej zakladateľ Ježiš Kristus stavia ako jedno spoločné telo s rozličnými údmi, ktoré majú navzájom v láske spolupracovať na spoločnej ceste do neba. Úžernícke vzťahy nehanebných percent sú výrazom celkového nepochopenia základného princípu zmyslu spoločenstva cirkvi. Úžernícka a nehanebná cirkev nemá zmysel. A naopak spoločenstvo, kde jeden pomáha druhému a spoločne dosahujú cieľ je pre človeka nevyhnutným prostriedkom na to, aby dosiahol, čo sám vlastnými silami nedá. |
| A na záver ponúkam jeden starý citát, ktorý potvrdzuje, je aj v stredoveku boli ľudia, ktorým toto základné robilo problém: Cirkev pozemská i Cirkev oplývajúca nebeskými dobrami: „Aká poníženosť! Aká vznešenosť! Kedarský stan a Božia svätyňa; pozemský príbytok a nebeský palác; hlinený dom a kráľovská dvorana; smrteľné telo a chrám svetla; a napokon predmet opovrhnutia pre pyšných a Kristova nevesta. Je čierna, ale pekná, dcéry jeruzalemské: a hoci je vyblednutá od námahy a utrpenia dlhého vyhnanstva, zdobí ju nebeská krása.“ Svätý Bernard Z Clairvaux, In Canticum sermo, 27, 7, 14: Opera, vyd. J. Leclercq-C. H. Talbot-H. Rochais, zv. 1 (Romae 1957) s. 191. |
| Vladyka Milan k odpovedi dodáva: |
| Je dobré byť kritickým, ale ešte správnejším je overiť si predmet kritiky. Lebo v tomto prípade ide o starostlivosť pre veriacich eparchie, ktorí si ináč nemôžu pomôcť, len solidaritou tých, ktorí majú viacej zdedených od predkov cirkevných majetkov. Pritom môže sa stať, že práve tí, ktorí najviac protestujú budú odkázaní na to, čo odsudzujú – teda na tých 50%. Zároveň je to príprava na to, ako sa zachovajú veriaci, ak by došlo k tomu, že svoju solidaritu budú musieť prejaviť aj pri pravidelnej podpore kňaza, ktorému budú musieť pomáhať, ak by sa štát postavil proti cirkvi. Teraz hovoríme iba o vzájomnej pomoci nie z vlastného, lež z cirkevného majetku, ale čo bude potom, keď s pravidelnosťou bude potrebné pomôcť kňazovi. Sú to otázky biskupa, ktorý si nenarokuje ani cent, ale oveľa širšie musí riešiť problémy veriacich aj v tejto oblasti. +Milan |