Ak teda človek neverí v Boha, nepripúšťa vyšší princíp života, nepripúšťa vyššiu moc, čo potom nedáva zmysel ani nášmu životu, lebo každý z nás skusuje, že nie je v moci človeka riadiť nekonečný vesmír, a “náhoda” nedáva zmysel našej existencií a rozumnému usporiadaniu makrokozmu i mikrokozmu. Kto teda neverí v Boha a v to, čo On zjavuje ľuďom, sám seba stavia akoby na jeho miesto, lebo okrem ľudí niet na zemi rozumných bytostí. A toto je trúfalosť, ktorá neveriaceho diskvalifikuje voči životu večnemu, ktorý je stavaný na Bohu. Preto Ježiš hovorí: “Kto v neho verí, nebude súdený… ale kto neverí, už je odsúdený…” /Jn 3,18/. Človek totiž dostal rozum k triezvému uvažovaniu a keď je schopný spoznať, že každý účinok má aj svoju príčinu, potom musí logický hľadať aj tú prvú Príčinu všetkého, čo nerozumná matéria, ale ani “extrémna” náhoda nemôže poriešiť. Pritom sa bežne ľudia uchyĺujú k nahradám viery v Boha tým, že uznávajú akúsi “tajomnú” moc napr.červenej šnúrky na zápästí a pod… Len osobnú moc Absolútnej Bytosti, ktorá čosi vyžaduje nechcú priznať, lebo ich zámerom nie je podriadovať sa, ale uznávať radšej povery, ktoré nič nevyžadujú. To, že ešte nie všetci dospeli k tomu, aby v Kristovi spoznali svojho Spasiteľa, je zas iná kapitola, ktorú Boh oveľa jasnejšie vie u ľudí rozlíšiť, nakoľko je to možné, či nemožné pre človeka z psychologických, ale i fyzických dôvodov. “Aj pohania, hoci nemajú zákon, predsa robia čo zákon predpisuje, lebo skutky zákona sú im vpísané do srdca…”/Rím 2,14/. Tí, ktorí konajú na základe svedomia, uznávajú akýsi vyšší zákon, preto aj Boh bude ináč pristupovať k ním, ale je otázkou, či je ešte v Európe taká nemožnosť, ktorá by sa ĺudský nedala preklenúť? To však my riešiť nemusíme, lebo pre veriaceho stačí ak sa riadi tým, čo od neho požaduje Kristus a keď podľa svojich možností napomáha v tom aj iným. |