| Veľmi vám rozumiem a tiež ma to znepokojuje, lebo v “nezrozumiteĺnosti” hovorenia sa nedá nič vyrozumieť. Pre tento typ “hovorenia jazykmi” majú iné vysvetlenie psychológovia a psychiatri, ináč na to hľadia dotknutí, a inak sa na to dívajú pozorovatelia zvonka. Je však isté, že bežný poslucháč si z toho nezoberie žiadnu myšlienku a otázne je, čo si z toho pre duchovný život zoberie dotknutý hovorca jazykm?! Možno, že my na to hľadíme príliš “rozumovo”, ale takýto už je človek, že chce používať aj rozum, kým vieru vzťahuje na to, čo je nadzmyslové, nepočuteĺné a neviditeľné. Ja osobne sa pridávam v tomto k sv.ap.Pavlovi, ktorý k tomu poznamenáva: “…radšej chcem povedať na zhromaždení päť zrozumiteľných slov, než desaťtisíc nezrozumiteĺných…” /1Kor14,19/. Veď tu neide o nejakú atrakciu, ale o spásu človeka, ako poznamenávate v ďalšom postrehu. Večnosť, nebo, peklo – to nie sú témy, ktoré by sa zvlášť na takýchto stretnutiach rozoberali a treba si dávať otázku prečo? Možno preto, že by to narušilo celkom “zaujímavú” atmosféru pohody a “mimoriadných zážitkov”, alebo aj preto, aby sa nám nevyčítalo, že len “strašíme” peklom. Strašiť však netreba, lebo večnosť je realita buď naveky šťastná, alebo tragická, ako nám to dosvedčujú slová o poslednom súde: “A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života”/Mt25,46/. To, že málo sa o tom káže môže byť aj dôsledkom toho, že človek dnes má už dosť zlovestných správ, alebo i tým, že povzbudzovaním sa azda viac dosiahne…?! A z tohto dôvodu sa možno aj menej pripomínajú dôležité prostriedky duchovného rastu, ako sú sebazápor, pôst a odriekanie. Avšak dosť jasne vidíme, že tieto vážne témy sa musia znova nastoliť k zamysleniu veriacim, a len dúfam, že aj kňazi si to pomaly začnú uvedomovať, lebo príkazom biskupa sa to nevyrieši. |