– pripravil: o. Marcel Gajdoš, predseda liturgickej komisie –
Podujatie, ktoré spomínate, teda medzináboženské stretnutie v Assisi roku 1986, vyvolalo v čase svojho konania u mnohých ľudí veľmi silné a zároveň protichodné reakcie, pričom viacerých neponecháva ľahostajnými ani v súčasnosti. Táto skutočnosť ma vôbec neprekvapuje, lebo zo strany kresťanského sveta, respektíve jeho značnej časti, išlo o radikálne iný prístup k inovercom, než aký bol preň charakteristický v podstate celé dve tisícročia, od jeho vzniku až po dnešok. Napríklad v kresťanskom staroveku, ktorý je pre nás v mnohom ohľade inšpirujúci, by za podobné, ba dokonca aj omnoho menej radikálne konanie, bolo nielen pre jeho usporiadateľov, ale aj pre každého účastníka, nasledovalo vylúčenie z cirkvi na niekoľko desaťročí. Návrat by bol možný až po vykonaní veľmi náročného pokánia.
Ak je Vaším cieľom zbaviť sa zmätku a nepokoja, spôsobeného uvedeným podujatím, a utvrdiť sa v katolíckej viere, tak podľa môjho názoru sa môžete pokúsiť stotožniť s jedným z dvoch celkom odlišných postojov. Prvý: Rímsky pápež urobil čosi radikálne nové a zarážajúce, ale on určite vie, čo robí, veď je nástupcom svätého apoštola Petra a námestníkom Ježiša Krista, takže napriek všetkým možným výhradám čas nepochybne ukáže, že to bolo dobré a správne. Druhý: Rímsky pápež je podľa katolíckej viery neomylný, ale nie vo všetkých svojich slovách a vo všetkých svojich skutkoch. Takým je iba vtedy, keď hovorí vo veciach viery a mravov „ex cathedra“. V tomto prípade celkom určite nehovoril uvedeným spôsobom. Navyše byť svätcom neznamená nedopustiť sa počas celého svojho života žiadneho omylu a žiadneho hriechu, veď samo Písmo, pod jeho vplyvom aj modlitba ekténie za zosnulých, hovorí, že niet na svete človeka, ktorý by nezhrešil (2 Krn 6, 36). Hoci teda v tejto veci nekonal správne, Boh mu odpustil a on žije v nebi medzi jeho vyvolenými.