Odpoveď dáva sekretár biskupa o. Róbert Jáger
–
Sv. písmo je v úplnom protiklade k reinkarnácii. Nikdy o nej nehovorilo a svojimi výrokmi jej protirečí. V prvom rade si musíme povedať, čo je reinkarnácia. Vo svojej čistej, ničím nemiešanej forme, reinkarnácia predpokladá, že telo je zlé a je väzením pre dušu. Iba čistá duša je tou pravou formou bytia. Preto keď sa duša naučí svoju lekciu na zemi, dostatočne sa očistí, potom môže splynúť s božským všetko (nirvana).
Biblické svedectvo hovorí o tom, že človeka Boh stvoril z mäsa a kostí, vdýchol do neho dušu. A keď skončil stvorenie človeka, Boh povedal „bolo to veľmi dobré“ (Gn 1,32). Vetu, ktorú nehovorí o ostatných stvoreniach, iba o človeku. To protirečí mienke, že Biblia hovorí o reinkarnácii. Ak by bola pravdivá, potom sa pomýlil Boh, ktorý stvoril človeku telo. Nemal ho stvoriť.
Ten istý argument – telo je zlé, treba sa z neho vyslobodiť – protirečí aj psychológii a zdravému rozumu. Psychické problémy sa totiž prejavia aj v tele, a telesné problémy majú vplyv na psychiku človeka. Lebo človek je jednota duše a tela. Niet človeka, ktorý by mal v nenávisti svoje telo a ničil ho. Práve naopak, všetci – niekedy až prehnane – sa staráme o telo, pestujeme si ho, hýčkame…
Ježiš hovorí židom, že každý kto počúva Syna a verí mu, má život večný. A prechádza zo smrti do života. Príde aj hodina, keď mŕtvi v hroboch budú počuť jeho hlas a vstanú na súd. Jedni, aby žili vzkrieseným životom. Iní, aby pre svoje zlé skutky boli vzkriesení pre odsúdenie (porov. Jn 5,24-30). Apoštol Pavol v liste Hebrejom pripomína, že je Bohom daný poriadok, aby každý zomrel iba raz (grécke hapax znamená raz a nemožnosť opakovať) a tak aj Kristus raz zomrel, aby zmyl hriechy. Druhýkrát príde na konci (Hebr. 9,27). Kristova smrť a vzkriesenie (vzkriesené bolo aj telo!!!) by boli nezmyslom, ak Biblia učí reinkarnáciu.
Nakoniec sám Ježiš sľubuje, že pripraví miesto v Otcovom dome a potom príde po učeníkov, aby boli spolu s ním (Jn 14,1-4). Tento Ježišov jasný a priamočiary výrok poukazuje na pokračovanie života v „inom stánku ako je tento náš pozemský“ v Otcovom dome alebo mimo neho (porov. Mt 8,11-12; rovnako o poslednom súde Mt 25,31-46, kde je to jednorázová udalosť na konci, kedy je potrebné „vyúčtovať“; Lk 16,19-31 o boháčovi a Lazárovi, obaja putujú hneď po smrti na miesto, ktoré si životom zaslúžili).
Otázka o hriechu pri uzdravení slepého (Jn 9) sa netýka predchádzajúceho života, ako by existovala reinkarnácia. Judaizmus Ježišových čias bol presvedčený, že každá choroba, nešťastie – v tomto prípade slepota – je priamym dôsledkom hriechu. Židovský komentár Song Rabbah 1:41 tvrdí, že ak sa tehotná žena klaňala bôžikom, aj dieťa v jej lone sa dopustilo hriechu idolatrie. Sem smeruje otázka učeníkov „kto zhrešil: on alebo jeho rodičia?“ (Jn 9,2).
Myšlienka reinkarnácie vstupuje na scénu vo chvíli, keď sa pokrstiť nechávajú helenisti gnostických kruhov alebo keď dôjde ku konfrontácii kresťanstva s gnosticizmom. Pre gnostikov bol svet a telo zlé. Ako väzenie, z ktorého sa treba dostať. Sme v 2. storočí po Kristovi. Začína sa prepisovať Písmo a vznikajú apokryfy, tajné spisy, ktoré vedia „viac“. Napríklad vzniká Tomášovo evanjelium, v ktorom sa Ježiš rozpráva s Tomášom a Petrom. V jednej chvíli Peter ukáže na Máriu a pýta sa, čo s ňou bude. Ježiš odpovedá, aby sa nestaral, lebo on ju vyvedie von a urobí z nej muža, lebo len muži môžu vojsť do svetla (Evang. Thom. 114). Avšak tento text je sto rokov po udalostiach Krista a apoštolo, a navyše protirečí 4 evanjeliám, ktoré majú vo veľkej úcte ženu, nikdy ju nediskriminujú a zároveň hovoria o vzkriesení tela. Niektoré apokryfné spisy hovoria o reinkarnácii, avšak z papyrologického pohľadu (datovanie papyrusov, štylistika, jazyk, spôsob lisovania papyrusu atd. ) ukazujú na neskorší dátum (od II. storočia vyššie).
Navyše 30 000 rukopisov, na základe ktorých sa rekonštruuje kritické vydanie Gréckeho Nového zákona (Nestle-Aland, 28. Vydanie, Deutsche Bibelgesellschaft, 2012) potvrdzuje, že v žiadnom z rukopisov sa nenachádza zmienka alebo náznak o reinkarnácii (rukopisy od konca 1.storočia až po 9. storočie)