– pripravil: o. Marcel Gajdoš, predseda liturgickej komisie –
Podľa súčasného cirkevného práva (kánon 881 Kódexu kánonov východných cirkví) nie je kresťan povinný zúčastňovať sa božskej liturgie slávenej v nedeľu ráno či dopoludnia, smie sa zúčastňovať svätej liturgie slávenej v nedeľu popoludní alebo večer, za určitých okolností dokonca už v sobotu večer (ak sa slávi s nedeľnými textami). Hoci celkom určite nejde o ideálny prístup k nedeľnému bohoslužobnému životu, ktorý by som preferoval, nejde ani o prístup absolútne neprijateľný. Avšak v prípade, ktorý popisujete, by som navrhoval nebrať do úvahy len čisto právnu stránku veci, výlučne to, či ide o záležitosť cirkevnými zákonmi dovolenú alebo nedovolenú. Odporúčam položiť si otázku, či je v poriadku – ak nejde o výnimku typu svadobnej oslavy, – aby veriaci človek neraz nielen do neskorej noci, ale dokonca do rána posedával s kamarátmi a zabával sa. Osobne som presvedčený, že každému človeku musí stačiť posedieť si so svojimi známymi do 22., maximálne 23. alebo 24. hodiny. Zábava síce patrí k normálnemu životu každého človeka, aj kresťana, ale všetko by malo mať zdravú mieru. Navyše devätnásťročný človek je síce oficiálne dospelý, ale nie plnoletý a celkom určite nie celkom zrelý a dostatočne skúsený. Takýto životný štýl by predstavoval vysoké riziko pádu do rôznych hriechov aj pre človeka naozaj celkom dospelého a pevného. Čo potom v prípade devätnásťročného mladého muža? Okrem toho by nedeľa mala byť časom, ktorý rodina, inak zvyčajne „roztratená“, trávi spoločne, a tak sa buduje a posilňuje. Ak jeden z jej členov pristupuje k nej tak, ako popisujete, pochybujem, že je to možné. Odporúčam preto citlivo, jemne, trpezlivo a s patričným zdôvodnením, ale zároveň aj účinne, priviesť svojho syna k tomu, aby noc pred nedeľou trávil celkom inak. Je síce možné, že v tejto chvíli vám to bude vyčítať a búriť sa, no jestvuje reálna nádej, že neskôr vám bude za to vďačný, lebo s odstupom času a nadobudnutím nových skúseností sám pochopí, že ste konali naozaj správne. Aj ja som sa svojho času proti čomusi podobnému búril, „veď nerobím nič zlé“, no teraz to chápem a oceňujem. Úlohou rodičov zaiste nie je robiť všetko preto, aby ich deti chválili, ale všetko preto, aby sa z nich stali statoční ľudia i kresťania. Konáme s víziou do budúcnosti, nielen pre krátku súčasnú chvíľu.