– pripravil: o. Marcel Gajdoš, predseda liturgickej komisie –
Podľa stálej náuky cirkvi platí, že človek, čo si vedome a dobrovoľne vzal život, bude zatratený, lebo sa dopustil ťažkého hriechu, ktorý už nemôže ľutovať. Uvedený skutok je zaiste vrcholom pomyselného ľadovca jeho predchádzajúceho spôsobu života. Za takého človeka by nemalo zmysel sa modliť. Treba si však uvedomiť, že my nevidíme do ľudského vnútra, preto nie sme schopní objektívne posúdiť vinu človeka. V prípade, že konanie samovraha nebolo úplne vedomé a dobrovoľné, ani dôsledky jeho skutku nemusia byť také fatálne. Jedným z možných dôvodov nie celkom slobodného konania človeka sú napríklad niektoré duševné choroby, najmä nezapríčinené vlastnou vinou. Ak teda jestvuje nádej, že samovrah nekonal celkom vedome a dobrovoľne, má tiež zmysel prihovárať sa za neho vo svojich modlitbách. Veľmi ľudsky povedané: za pokus to stojí, veď tým nemáme čo stratiť, jedine ak získať. Samostatnou otázkou je pochovávanie samovrahov a iné verejné modlitby za samovrahov, kde cirkev musí byť mimoriadne opatrná, aby nevznikol falošný dojem, že predmetný skutok sa už nepovažuje za taký závažný, ako kedysi.