To, že Boh dopredu vie o našich rozhodnutiach neznamená, že On ich plánuje. Potom by to nebola viera v Boha, ktorý nás robí slobodnými, ale fatalizmus, ktorý hovorí, že nám je zbytočné pokúšať sa o niečo, lebo je to už dávno určené. Do istej miery aj my ľudia vieme, ako asi zareagujú naši známi, ktorých dobre poznáme, ale naša znalosť je iba predpokladom, kdežto Boh “nenarába” iba s predpokladmi, lebo on nás pozná viac, ako my sami. To, že v istej chvíli “vieme”, čo asi urobí naše dieťa ešte neznamená, že my mu to vsugerujeme – podobne aj Boh, ktorý nás pozná vie, čo urobíme, ale ponecháva nám slobodu. Ak sa úprimne modlíme k nemu, naše myslenie je viac ovplyvnené Jeho postojmi, ktoré sú lepším riešením, ako naše výmysly. Teda modlitbou nemeníme Božie postoje voči nám, ale cez Neho nachádzame správnejšie odpovede pre naše správanie a naše rozhodnutia, lebo Boh to vidí z večnej perspektívy. Preto uveriť Bohu je tak veľmi dôležité, že na viere v neho stojí aj naša spása, lebo ako píše apoštol Pavol: “…lebo my nevieme ani to, za čo sa máme modliť ako treba…” /Rim 8,26/. Preto v zásade nám treba vedieť to, že sme stvorení pre život v šťastí, ktorý bol narušený hriechom a k tomuto základnému cieľu sa môžeme vrátiť cez slobodné užívanie rozumu a vôle v prospech toho, k čomu cítime v sebe predpoklady a to pri zachovávaní Božieho zákona, resp. života v kajúcnosti, ktorý má svoj cieľ vo večnosti.
Preto hľadajte v sebe tie predpoklady, ktoré sú do vás vložené a riaďte svoj život tak, aby ste boli šťastní v tom, pre čo sa rozhodnete, ale nestratili spred zraku večný cieľ, pre ktorý sme boli stvorení
+Milan.