Je isté, že aj cerkov patriť medži kulturni inštitúcii a podľa toho sja treba v ňoj spravovati, aj tu platiť spoločenskyj „bon-tón“. Okrem toho v cerkvi stojime „pered tvarjou“ Hospoda Boha, što nas išči vecej musiť stavľati do slušnoji poziciji voči tomu, koho mame v ucti. Čelovik sja nepostaviť s rukami v kešeni ani pered bežnu autoritu, bo sja to nepatriť, a o to menše, kiď si uvedomľuje, že stojiť pered najvyššou autoritou Boha. Je možne, že si to často neuvedomľujeme, ale je dôležite, štoby sme sja s virou učili prejavovati uctivosť aj gestami a postojmi, a choč nam je prijemnišše siďiti s perekriženymi nohami, dokažeme sja peremoči a zostaneme príkladom aj pro druhých. Bo v cerkvi hovoriť o našoj virji nelem molitva, ale aj sposob našoho vonkajšoho postoja a spravaňa sja. Dakotry sposoby sidžiňa, kľačaňa a stojaňa nam priamo predpisujuť liturgični rubriky, ale podstatnyj sposob spravaňa nam musiť diktovati naša uprimna vira – to sja ťažko dasť prikazati.
Virju, že postupom času i vzajomnym pripominaňom sja nam podariť naučiti ľudej što sja v cerkvi patriť a što nepatriť.