Nie v tykaní je problém, ale v tom, že s potykaním vstupuje do vzťahu: kňaz – veriaci akýsi druh znecitlivenia voči autorite, ktorú je potrebné brať vážne. Ak má kňaz predstavovať hierarchickú autoritu, potom ju musí v duchu svojho povolania zastávať. On nemôže byť iba priateľský nestranný, ale v dôležitých rozhodnutiach sa nesmie odkláňať od toho, čo vyžaduje Boží zákon a dobro Cirkvi. Tykanie priateľov nesmie byť priateľským zľahčovaním vážnosti kňazského poslania, čo sa v mnohých prípadoch prejavuje. Spomínam na prvé chvíle svojho kňazského života, kedy ako 23-ročnému kňazovi každý na ihrisku chcel tykať. Keď to počuli ich rodičia, hneď zakročili: „Ako to hovoríte s naším duchovným otcom? Kto Vám dovolil tykať mu? Ani my starší mu netýkame, lebo všetci ho máme počúvať, a nie týkať mu!“ Mne osobne stačila táto kázeň od mojich prvých veriacich – pochopil som, že veriaci potrebujú cítiť kňazskú autoritu a tak som si nezvykol týkať si s nimi práve kvôli ním. Preto aj dnes neodporúčam kňazom potykať si s tými, ktorým ako kňazi majú predstavovať autoritu, to nie kvôli odstupu a vôbec nie kvôli povýšeneckej nadradenosti, ale jedine kvôli rovnocennému vzťahu so všetkými veriacimi bez rozlišovania, že s jednými si tykám, s druhými nie. Tu však nehovorím o tých, s ktorými sme si prirodzene tykali už pred kňazstvom. Tykanie a vykanie sa môžu zdať bezvýznamné – veď niektoré národy to ani nemajú (ale práve tieto národy ináč si považujú aj autoritu), ale pre náš ľud autorita spojená s vykaním sa aj ináč chápe. Nechcem byť rigorista v tom, čo priamo nevyplýva z Božieho zákona, ale iba z našich zvyklostí spojených s autoritou, ale dnes zvlášť cítim potrebu posilnenia autority, ktorá sa stráca na všetkých úrovniach. Preto aj nad takýmito detailmi je vhodné pouvažovať – ale ťažké je v tomto ohľade nariaďovať.