Rád by som sa opýtal že aj keď človek sa neúmyselne previní voči blížnemu až tak, že ho stratí len preto, že obe strany si ten úmysel a cestu k náprave vysvetlili po svojom a je ešte z toho viac zla ako bolo predtým? Človek ide aj na spoveď, aj mu je to ľúto a nenachádza pokoj, lebo je odmietaný len preto, lebo možno zo zúfalstva nevedel ako to napraviť, ako sa s tým vyrovnať a ako si nájsť zasa cestu k človeku, ktorý bol milým, láskavým, dobrosrdečný, z ktorého vychádzala ľudskosť a bol oporou, povzbudením a bútľavou vŕbou? Trápi ma to a neviem čo robiť. Nemusí prísť to, čo tešilo, ale nejaká úľava v podobe odpustenia a vysvetlenia si všetkého, čo sa udialo, a ako na to?

Je pravdou, že ľudské omyly sú niekedy príčinou dlhej cesty hľadania nápravy vzťahov. Azda aj to má v našom ľudskom putovaní nejaký zmysel, ak úprimne hľadáme spôsob zmierenia. Dôležité je, aby ten, od ktorého vyšlo nedorozumenie mal úprimnú snahu po obnovení komunikácie, lebo ten druhý môže sa cítiť dotknutý a urazený. Preto je potrebné, aby ste zo svojho srdca vyhnali každú osobnú zášť, či hnev a tak začali s hľadaním vhodnej príležitosti pre vysvetlenie si nedorozumenia.

Ak teda nenosíte v sebe hnev, treba si pomôcť aj nábožným sviatostným životom a modlitbou, lebo len Boh otvára srdce človeka pre porozumenie a lásku. Treba však byť aj trpezlivý, aby sme svojou nástojčivosťou neurobili zlý krok k druhému, lebo v takomto prípade aj dobre mienený skutok môže byť zle pochopený.

Najdôležitejšie v tom však je priznanie si vlastnej chyby, hoci aj nezámernej, ale tiež vnútorné odpustenie inému v jeho nepochopení a úprimná modlitba za neho.