Analogicky k ľudskému priateľstvu je potrebné vidieť aj tých, ktorým Ježiš hovorí: „Nazval som vás priateľmi“ (Jn 15, 15). Priateľa človek rešpektuje viac, ako iných, lebo mu dôveruje a mnohokrát je priateľstvo vykúpené mnohými obeťami. Tak aj Boh vo svojej spravodlivosti reaguje na svätých, ktorí za svoje priateľstvo s Kristom položili aj život, preto sa na nich obraciame modlitbou. A je zrejmé, že svojich blízkych a priateľov máme aj na fotografiách, alebo nám ich pripomínajú predmety, s ktorými prišli do kontaktu. Preto nie je div, že touto formou pristupujeme aj k úcte ikon, či relikvií, ktoré nám symbolicky pripomínajú samotné osobnosti svätcov. Túto problematiku cirkev už riešila dávno v období ikonoborectva, kedy teologicky zdôvodnila odôvodnenosť zobrazovania ikon (či namáhavo hľadali relikviu dreva, na ktorom bol pribitý Kristus). Cirkev poukazuje na Krista, ktorý prijal ľudskú podobu a tak zdokonalil i chápanie Prvého Božieho príkazu, ktorý chráni pred podobami rukou zhotovených pohanských modiel (ako napr. zlaté teľa) a nie pred osobným vzťahom, ktorému napomáhajú aj vizuálne zobrazenia a predmety. To, že niektorí odchádzajú od cirkvi, je vysvetliteľné povrchným poznaním náuky cirkvi, ktorá vo svojej histórii prešla rozličnými skúškami pravosti. Je to aj pokušenie Zlého, ktorý chce narušiť pravdu evanjelia cez rozličné interpretácie, ktoré narúšajú jednotu. Nám je potrebné triezvo pozerať sa na to, čo niektorým pomáha viac sa priblížiť k nadprirodzeným skutočnostiam, hoc aj cez prirodzené danosti. Koniec koncov aj Boh prijal ľudskú prirodzenosť, aby nás tým viac priblížil k nadprirodzeným možnostiam.