Moja otázka sa týka mimoliturgického oblečenia vyššieho duchovenstva. Druhý vatikánsky koncil a tiež Kódex kánonov východných cirkví vyzýva jednotlivé východné katolícke cirkvi k zachovávaniu vlastnej, pre každú cirkev špecifickej, tradície, ktorá obohacuje samotnú katolícku cirkev. Preto sa chcem opýtať, či existuje takáto tradícia našej gréckokatolíckej cirkvi aj v tejto oblasti. Kedysi som zhliadol na internete fototografiu z Námestia sv. Petra vo Vatikáne, kde ste mali Vy aj vladyka Peter oblečenú tmavú červenú/bordovú mantiu a čiernu kamilavku so závojom. Doma som však žiadneho z našich vladykov nosiť kamilavku nevidel. Existuje preto nejaký predpis, resp. tradícia ktorá by určovala aké mimoliturgické oblečenie majú naši biskupi používať? Je pre našu cirkev typickejšia červená/bordová mantia gréckeho typu alebo je možná farebná rôznorodosť – čierna, ktorú často používa vladyka Svjatoslav alebo fialová, modrá mantia ruského typu? Mali by naši vladykovia nosiť kamilavky? Ak áno, mal by metropolita nosiť bielu kamilavku so závojom alebo taktiež čiernu? Rado (Podobná otázka): Vladyka, padla tu otázka, prečo nenosíte prsteň, kríž a solideo ako rímskokatolícki duchovní, na čo sa ponúka automaticky logická odpoveď. Ja by som sa však chcela pri všetkej úcte spýtať presný opak a to prečo nenosíte klobúk so závojom, ktorý nosia gréckokatolícki biskupi ako súčasť mimoliturgického odevu všade vo svete.

Keď som ako exarcha bol na návšteve Ad limina Apostolorum Svätého Otca Jána Pavla II., prišiel som tam vo východnom klobúku so šlemom, aby som aj pred KBS prezentoval istý „návrat“ k východnej tradícií. Svätý Otec Ján Pavol II. sa pri mojom vstupe do miestnosti prekvapene spýtal: „Takto sa obliekajú gréckokatolícki biskupi?“ Ja som odpovedal, že takto by sa mali obliekať. Ale vo vnútri som pocítil otázku: „Naozaj?“ Veď, keď história nášho gréckokatolíka siaha po úniu, potom tam siaha aj naša tradícia, lebo východné cirkvi žijúce v jednote s Rímom aj pred rokom 1054, mali inú atmosféru. Vieroučne a centrálne sme sa spojili s Rímom, obradovo sme zostali východní, ale spôsob mimo liturgického prejavu sa už vtedy kvôli vonkajšiemu rozdielu od pravoslávnych začal užívať iný.

Tam som si uvedomil, že naši gréckokatolícki predkovia začali budovať svoju východnú tradíciu už na európskom štýle obliekania a vonkajšieho prejavu a nie na Ruskom, Konštantínopolskom, či blízkovýchodnom. Svätý Otec Ján Pavol II. to vedel, keďže pochádzal z Poľska, kde žili gréckokatolíci, azda aj preto zaznela táto otázka bez ďalšieho pokračovania.

A tak dnes zostávam v pozícií pozorovateľa, ktorý vníma, ktorým smerom sa uberá myslenie väčšiny našich kňazov a veriacich bez toho, aby som niekoho ovplyvňoval. Jednoducho ja pripúšťam aj štyri storočia starú tradíciu našej cirkvi (od Únie) len, aby to nebolo v priamom protiklade s vieroukou, či liturgickými zásadami a chcem zodpovedne pristupovať k povedomiu našich veriacich s tým, že vnímam aj pomer nadšencov za „stroho východnú“ tradíciu a tých, ktorí vnímajú bežný vonkajší prejav.

Pre mňa je dôležitejšia dôvera veriacich, ktorí u svojich duchovných otcov hľadajú to, čo bolo blízke ich rodičom a je blízke aj im. Keďže nepovažujem za prioritné obliekanie, ale duchovné smerovanie gréckokatolíkov, vzhľadom na upozornenie evanjelia: „Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách…“ (Mt 23, 5). Chcem radšej dbať na „srdce“, ako na formu oblečenia.

Preto aj keď mám v úcte kamilavku a každé náboženské oblečenie, nie som ešte stotožnený s tým, že sa musí užívať aj na našom území, toto istotne nie je priorita mojej biskupskej služby. Základné liturgické rúcha sú už vnímané a ostatné spôsoby vonkajších prejavov zostávajú ešte vo vývoji, netreba ich uponáhľať – i o tom je život spoločenstva Cirkvi, keď nejde o zásadné veci.