Zásadné odpovede existencionálneho charakteru každý človek zakladá „iba“ na viere – buď viere v hypotézy a domnienky vývojovej teórie, alebo viere v absolútnu Bytosť v rozličných formách náboženského myslenia, cez ktoré sa v zásade musí nájsť odpoveď na základné otázky života:
1/ Ako mohlo z ničoho povstať to všetko, čo nás obklopuje?
2/ Ako z neživej prírody vznikol život, keď vždy platí zásada: „Omne vivum ex vivo?“
3/ Kto usporiadal do úžasného poriadku celý makrokozmos i mikrokozmos?
4/ Kde sa tu vzala rozumná bytosť, ktorou je človek, ktorého konanie je prejavom myslenia a vôle?
Týchto otáznikov nad existenciou všetkého by bolo veľa a my máme možnosť pripísať to buď obrovskej náhode (ateisti), alebo skutočnej nehmotnej a rozumnej bytosti, ktorá je nad tým všetkým a cielene uvádza do faktického poriadku všetko to, čo by sa samo od seba nemohlo poskladať tak, aby vytvorilo zmysluplný celok (veriaci). Pre triezvu logiku človeka náhoda nič nerieši, lebo by sme i tak museli veriť a to toľkým náhodám, že sami by sme sa v nich museli stratiť. Logickejšie je uveriť v absolútnu a rozumnú Bytosť, ktorej existencia má duchovný charakter a „je nad tým všetkým,“ čo rozumne usporadúva a riadi tak, aby všetko došlo k zmysluplnému cieľu. Inými slovami povedané – človek nemôže hľadať materiálny dôkaz pre to, čo je duchovné, a tak sa musí uspokojiť len s logickými dôkazmi, ktoré sa zakladajú na našej viere. A v zásade je treba povedať, že najvyššie danosti človeka majú tiež len duchovný charakter: rozum človeka sa nedá fyzicky „nahmatať,“ ale ani cit a lásku nie je možné „namaľovať“, ťažko by sme mohli dať dôkaz o ľudskej vôli, ktorá sa rozhoduje pre dobro aj zlo… A predsa sú to danosti, ktoré určujú ľudské šťastie. Je to platné aj o najvyššej forme existencie, ktorá určuje ľudské šťastie, ktoré je trvalo založené len na súčinnosti ľudskej a božskej existencie. Istotne na tému viery v Boha by sa dalo veľa polemizovať, ale aj tak to zostane darom Božej milosti a bude to na rozhodnutí človeka, z čoho vyplýva aj jeho záslužnosť viery a odmena za rozhodnutie pre Boha: „Kto verí, má večný život“ (Jn 6, 47).
A k druhej otázke len toľko: Cirkev je spoločenstvo, ktoré ktosi musel dať „dokopy“. A ja verím, že ak to má byť Božie spoločenstvo, tak ho musel usporiadať sám Boh, čo urobil cez svojho Syna Ježiša Krista, ktorý jasne pomenoval princípy svojej Cirkvi: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16, 18 – 19). Inými slovami povedané, Kristus tu jasne naznačil, že jeho Cirkev:
1/ Bude mať svoju viditeľnú hlavu v Petrovi a jeho nástupcoch, lebo bude trvať do konca sveta, keďže „brány pekla ju nepremôžu“.
2/ Bude mať pevné učenie a základy viery – teda pevnosť „skaly,“ ktorou sa nedá hýbať ako povrchnými dobovými názormi.
3/ A tiež bude mať príslušnú autoritu, ktorá má právo vynášať rozhodnutia platné aj pred Bohom – „čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi“.
Na túto tému odpovedá celá Ekleziológia, ale pre človeka musí byť jasné, že Boh nezakladá „konkurenčné“ cirkvi, ale dbá na to, aby sa Cirkev podobala tomuto jeho jednotnému modelu. To, že si človek zakladá iné „modely“ cirkvi je našou ľudskou nedokonalosťou, ktorá je zapríčinená našou pýchou, v ktorej si nahovárame, že dokážeme vytvoriť akési „dokonalejšie spoločenstvo“. Preto ani nepovažujem za potrebné venovať sa hlbšie rozličným „prúdom“ v tejto oblasti.