Každý, kto pridá pomocnú ruku k dielu, je vítaný, „ale nech sa všetko deje slušne a po poriadku“ (1 Kor 14, 40). Nie som zástancom násilného presvedčenia, že všetko majú robiť všetci. Rozumné je vnímať, čo komu viac pristane a nie čo komu sa zachce. Preto nezavrhujem pomocnú ruku dievčat pri liturgii, ale predsa im len viac sluší pri skrášľovaní liturgie spevom v mládežníckych zboríkoch, či skrášľovaní liturgického priestoru estetickou úpravou priestoru a urobením poriadku. Ak sa vrhnú na to isté, čo chlapci, ťažko je predpokladať, že chlapci zoberú ich úlohu, skôr sa nechajú vytlačiť z priestoru a nájdu si miesto pred chrámom, alebo na chóre. Vidieť to neskôr aj v rodinách, kde manželka prevezme úlohu muža a on sa rád vzdá svojej práce pre domácnosť a radšej si posedí s kamarátmi pri pive. Akosi je to v mentalite muža už od rajskej záhrady, kedy on prenechal svoje rozhodnutie žene, a sám potom mal výhovorku. Preto aj keď miništrovanie nie je záležitosťou nejakého špeciálneho určenia, z praktických dôvodov by som ho ponechal chlapcom, ktorí môžu mať aj perspektívu sviatostného kňazstva, lebo pri oltári v čase miništrovania začínajú mnohé kňazské povolania.